Farnosť Poproč

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 44. týždni od 30. októbra – do 5. novembra 2017.

Bohoslužby

Dušičková pobožnosť na cintoríne bude v stredu o 15:30 hod.

Ružencové pobožnosti v týždni budú pol hodiny pred sv. omšou.

Spovedanie:  v kostole v utorok od 15:00, v piatok od 16:00. Chorí a starší veriaci v piatok od 8:00 vo zvyčajnom poradí ulíc.

V piatok od 17:00 poklona Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej, v sobotu o 7:00 fatimská pobožnosť, o 17:30 adorácia za rodiny.

Katechéza pre prvoprijímajúcich a rodičov v nedeľu po druhej sv. omši. Pre birmovancov v sobotu od 9:00 na fare.

Zbierka na mise vyniesla 415,- €. Všetkým darcom úprimne Pán Boh zaplať.

DUCHOVNÉ SLOVO

BOH S MÁRIOU ZVÍŤAZÍ AJ V NAŠOM ŽIVOTE

Diecézna púť v Úhornej na sviatok Panny Márie Snežnej 6. augusta 2017 Homília Mons. Stanislava Stolárika

(pokračovanie)

Deti sa ďalej pýtajú na uzdravenie niektorých ľudí, ktorí ich prosili, nech im vyprosia  uzdravenie u Panny Márie. Vtedy im Panna Mária povie: „Najprv sa modlite za ich obrátenie, aby prestali žiť v hriechu, aby verili, aby žili život viery, žili podľa prikázaní.“ Teda tu sa môžeme, alebo aspoň niektorí sa môžu na  Pannu Máriu nazlostiť. Tak my prichádzame chorí, utrápení, ubiedení a ona hovorí o čomsi inom. Áno, o čomsi inom, lebo nás chce zachrániť naveky, nielen pre tento život. Teda, treba sa nám aj dnes veľa modliť. To je „gro“ Fatimy – modliť sa za obrátenie hriešnikov! Keď sme dnes prišli sem, na túto horu do Úhornej, akoby sme sprevádzali apoštolov Petra, Jakuba a Jána.  A prišli sme naozaj na Horu premenenia, v čase, kedy sa má naše vnútro šancu znova premeniť na úplne Božie. Tá premena u apoštolov samotných, zdá sa, v na prvom momente bola dosť emotívna: „Dobre je nám tu, postavme si tri stánky“ a s týmto zážitkom potom odídeme. Aj ja som sa s tým stretol; „x“ ľudí má fotku napr. so Svätým Otcom. Či už so svätým  Jánom Pavlom II., Benediktom XVI., alebo súčasným pápežom Františkom. A koľkí sa chvália, keď príde návšteva, zažil som to aj ja, keď som prišiel na návštevu, ako títo ľudia ukazujú: „Pozrite, tu som s pápežom!“ A buď už viem, ako to je, alebo sa ich spýtam: „A v čom vás to zmenilo?“ Znova túžite len po tom,  aby ste sa s ním znova stretli, alebo ste začali hlbšie prežívať svoj život viery, často, pravidelne chodiť do kostola, k sviatostiam;  alebo sa len stále vraciate k tomu, že máte tú fotku? V takom prípade to nebolo premenenie, bol to len zážitok. Skutočná premena znamená aj určité odštartovanie.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 43. týždni od 23. októbra – do 29. októbra 2017.

Bohoslužby

Ružencové pobožnosti v týždni budú pol hodiny pred sv. omšou.

Katechéza pre birmovancov bude o týždeň v sobotu 4.11.

V nedeľu o 03:00 posúvame čas o hodinu späť na 02:00 stredoeurópskeho času.

V piatok po sv. omši bude stretnutie nad evanjelium sv. Marka.

DUCHOVNÉ SLOVO

BOH S MÁRIOU ZVÍŤAZÍ AJ V NAŠOM ŽIVOTE

Diecézna púť v Úhornej na sviatok Panny Márie Snežnej 6. augusta 2017 Homília Mons. Stanislava Stolárika

(pokračovanie)

Stretnutie, ktoré malo byť 13. augusta, odohralo sa 19. augusta. Panna Mária znova komunikuje s omilostenými deťmi. Neskôr Lucia poznamenáva, že preto, že starosta zabránil deťom stretnúť sa s Pannou Máriou v deň, ktorý určila Ona, teda 13. augusta, svet prišiel o mnohé milosti. Svet prišiel o mnohé milosti! Pri stretnutí 19. augusta Panna Mária znova deti vyzvala na modlitbu ruženca, na pokánie, obetu, ale aj ony sa pýtali a to aj také celkom praktické veci. Ľudia im dávali peniaze. A tak sa deti pýtali, čo majú robiť s týmito peniazmi. To neboli obrovské sumy, lebo tí, čo  prichádzali do Fatimy s vierou, boli veľmi chudobní ľudia a to, čo darovali, ozaj boli len grošíky. Boháči, ako vždy a všade, tí majú na to svoj názor a svoj postoj. Od chudobných sú vždy tie dve leptá chudobnej vdovy. Vtedy im Panna Mária hovorila o tom, aby urobili oltáriky. Aj im to vysvetlila – oltáriky mali byť vlastne  také nosidlá, ako ich  dnes poznáme; nosidlá, na ktorých sa nosí Panna Mária. Keď vidíte prenos z Fatimy ako v sprievode, v procesii ide socha Panny Márie, nesú ju na nosidlách. Toto mala Panna Mária na mysli. Takto to uskutočňujeme od januára aj my, v našej diecéze, keď socha Panny Márie putuje po diecéze tiež na takýchto nosidlách. Tak napĺňame jeden z odkazov, jednu z požiadaviek a tiež z prosieb Panny Márie z Fatimy, aby takto putovala ku svojim deťom. Aj keď ju máme teraz tu, keď bola večer a cez noc  v kostole, koľkí ste k nej prišli, dotkli sa jej, pomodlili sa. Pri prechádzaní diecézou, koľkí ste k nej takisto prišli. Čo všetko už sa táto Panna Mária  napočúvala. Je to len socha? Dobre, je to socha, ale nám sprítomňuje viditeľným spôsobom prítomnosť našej Mamy, Panny Márie a my chceme viditeľným spôsobom naplniť jej prosbu z Fatimy. Mama k nám prichádza a my sa môžeme pri nej kedykoľvek zastaviť.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 42. týždni od 16. októbra – do 22. októbra 2017.

Bohoslužby

Ružencové pobožnosti v týždni budú pol hodiny pred sv. omšou.

V pondelok od 14:30 adorácia za diecézu a biskupa.

V nedeľu je zbierka na misie.

Katechéza pre prvoprijímajúcich a rodičov v nedeľu po druhej sv. omši, pre birmovancov v sobotu od 9:00 hod.

DUCHOVNÉ SLOVO

BOH S MÁRIOU ZVÍŤAZÍ AJ V NAŠOM ŽIVOTE

Diecézna púť v Úhornej na sviatok Panny Márie Snežnej 6. augusta 2017 Homília Mons. Stanislava Stolárika

(pokračovanie)

Skúsme sa v tejto chvíli, milí bratia a sestry, zamyslieť nad deťmi, ktoré sú vaše, alebo ktoré poznáte. Ako som spomenul, iste by  vás veľmi bolelo, keby niekto takto manipuloval s vašimi deťmi. Na druhej strane však vidíme,  že manipuluje. Ak máte otvorené oči, vidíte, že manipuluje s vašimi deťmi! Zvlášť vtedy, keď im zapnete televízor a necháte ich samých pri ňom. Všetko vedia z televízora. Aj dobré, aj nedobré. Keď sa potom pýtam týchto detí, či by sa vedeli pomodliť ruženec, alebo aspoň Zdravas Mária a Otčenáš, hneď im rodičia skáču na pomoc a kričia: „Oni sú ešte malé deti, oni ešte nevedia!“.  Ale všetko z televízie vám povedia. Všetko! K čomu sú vedené tieto deti? Buďme veľmi pozorní na tento moment!

Môžeme teraz pokračovať ďalej radostnejším pohľadom na naše tri deti vo väzení. Odrazu totiž začnú tancovať!  Hyacinta, znova som pri nej, veľmi rada tancovala. No a keďže ten chlap, pri ktorom tancovala, nevedel s ňou tancovať, zobral do náručia a takto s ňou, so sedemročným dievčatkom tancoval. To iste muselo byť veľmi milé. Deti vniesli do tohto ťažkého prostredia kúsok neba! Neskôr Hyacinta, ktorá mala tak veľkú záľubu v tanci, zanecháva ho a obetuje to Pánu Bohu ako svoju vynáhradu za hriechy sveta. 13. augusta sa stretnutie s Pannou Máriou teda neuskutočnilo, lebo tomu zabránil starosta. Teda by sme mohli povedať: Boh neprišiel. Možno v tejto chvíli aj mnohí z vás by povedali: koľkokrát sme chceli, aby v našom živote viditeľne prišiel Boh a  pomohol nám, poradil nám, odpovedal… Viete, možno tu sa osvedčuje pravidlo, ktoré sa dá  vyjadriť takto: „Boh často neprichádza vtedy, keď ho čakáme, ale nikdy neprichádza neskoro!“  Opakujem: „Boh často neprichádza vtedy, keď ho  čakáme, ale nikdy neprichádza neskoro!“

„Boh je večný a prichádza k ľuďom cez lásku.“

                                                sv. Ján Pavol II.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 41. týždni od 9. októbra – do 15. októbra 2017.

Bohoslužby

Ružencové pobožnosti v týždni budú pol hodiny pred sv. omšou.

DUCHOVNÉ SLOVO

BOH S MÁRIOU ZVÍŤAZÍ AJ V NAŠOM ŽIVOTE

Diecézna púť v Úhornej na sviatok Panny Márie Snežnej 6. augusta 2017 Homília Mons. Stanislava Stolárika

(pokračovanie)

Začína psychologická tortúra voči deťom. Starosta ich začne po jednom vypočúvať a hroziť im. Prečo? Po prvé preto, aby popreli, že Panna Mária sa zjavuje  a po druhé preto, lebo sa už vie, že deťom Panna Mária zverila tajomstvo, ktoré ešte nemajú zjaviť, ktoré zatiaľ nemajú ďalej komunikovať. Starosta ich najprv chce zlomiť, aby priznali, že tie zjavenia neexistujú a potom, hoci ide proti sebe; lebo keď neexistujú, tak nemôže byť nič oznámené, či prezradené; tak ak je tu nejaké tajomstvo, nech to vyjavia, a nech sa to každý dozvie.  A keď tri malé, statočné  deti neprezrádzajú nič z toho, čo on očakáva, začne im hroziť, že ich hodí do kotla s vriacim olejom! Na deti, hoci majú strach, vyhrážka neplatí. Starosta ich po jednom berie, odvádza tam, kam sľúbil. Aspoň deti to takto prežívajú a ako sú postupne odvádzané, lúčia sa s veľkou bolesťou, s vnútorným plačom, pretože si naozaj myslia, že sa už nikdy neuvidia, pretože budú postupne hodené do kotla s vriacim olejom a tam všetci zomrú. Pre svoju vernosť tomu, čo im bolo zverené nebom! Priblížte si vy, rodičia, diabolskú politiku starostu, keď takto tlačil na nevinné deti, aby ich zlomil! Keby ste to vy prežívali, asi by vám srdce puklo; keby niekto takto diabolsky „narábal“ s vašim dieťaťom. Ale tu to tak bolo! Aké bolo prekvapenie týchto detí, keď napokon skončili vo väzení a tam sa znovu stretli. Veľmi sa potešili, že sa vidia. Ale väzenie je vždy len väzenie. Tu sa prejavila ich veľká vnútorná sila. Deti sa medzi väzňami začínajú modliť ruženček. Hyacinta, iniciatívna, skladá si zo šije medailónik, podáva ho tvrdému chlapovi – väzňovi, nech ho pekne zavesí, lebo sa ideme modliť ruženec. Všetkých tých tvrdých  chlapov, väzňov postaví do pozoru – ideme sa modliť ruženec! Možno sa ho nikdy nemodlili, možno áno, ale už zabudli, teraz sa ho však začínajú modliť s týmito malými deťmi. A po kľačiačky. Zrazu Hyacinta zbadá, že jeden z mužov má na hlave čiapku; hneď pribehne k nemu a povie mu, aby si ju dal dole. Sedemročné dieťa toto povie tvrdému chlapovi. On možno nechápavo, ale pokorne predsa len dá čiapku dole.

Farská matrika – september 2017

krsty : 2.9. Theo Turóci

sobáše : 16.9. Ondrej Vojta a Anna Urbančíková

úmrtia . 16.9. Anna Grácová, nar. 1945

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 40. týždni od 2. októbra – do 8. októbra 2017.

Bohoslužby

V nedeľu bude sv. ruženec pred predpoludňajšou sv. omšou, odprosenie Božského Srdca po popoludňajšej.

V týždni ružencová pobožnosť pol hodinu pred sv. omšou.

Spovedanie pred prvým piatkom: v stredu a piatok od 16:00. Chorí a starší veriaci v piatok od 8:00 vo zvyčajnom poradí ulíc.

V piatok od 16:30 poklona Najsvätejšej sviatosti. V sobotu pobožnosť fatimskej soboty, od 17:30 adorácia za rodiny.

DUCHOVNÉ SLOVO

BOH S MÁRIOU ZVÍŤAZÍ AJ V NAŠOM ŽIVOTE

Diecézna púť v Úhornej na sviatok Panny Márie Snežnej 6. augusta 2017 Homília Mons. Stanislava Stolárika

3.časť

Krajina žije značným tlakom. Médiá sú v rukách spomínaných antiklerikálov, ktorí píšu, rozširujú proticirkevné myšlienky, a teda samozrejme aj v súvislosti so zjaveniami vo Fatime sa začínajú verejne  vysmievať, všetko náboženské označovať za tmárstvo a vyvíjajú veľký tlak, na všetko čo súvisí so životom Cirkvi, aby spôsobili negatívne účinky.

Starosta, Fatimy cíti, že všetky myšlienky, ktoré sú produkované v médiách, sú namierené aj proti nemu – prečo s tým zjavením vo Fatime niečo nerobí, prečo tieto udalosti nezastaví, prečo to všetko nezničí. Keď prichádza august 1917 a očakávané zjavenie Panny Márie 13. augusta, starosta Fatimy začne konať. Zoberie z domu troch malých pastierikov, ktorí sa chystajú putovať do Cova da Iria, pod zámienkou, že on ich na miesto zjavenia odvezie. Deti však v skutočnosti odvlečie do 15 km vzdialeného Ouremu. Najskôr do svojho domu. Jeho manželka žije tajným životom viery, preto sa o tri malé – sedem, deväť a desaťročné deti postará, nakŕmi ich, ako by to urobila takmer každá jedna  starostlivá žena a mama. Starosta, naopak začína konať svoju diabolskú prácu. Začne sa deťom vyhrážať. Deti, odvlečené z domu, bez opory rodičov, na čo neboli zvyknuté; cítia veľkú neistotu a strach. Predstavte si najmladšiu z nich, sedemročnú Hyacintu, ako je prvýkrát  a to podvodne vzatá z domu, ako jej veľmi chýbajú rodičia. A ona dokáže už vtedy, vo svojich  siedmych rokoch aj túto veľkú ťažkosť a skúšku obetovať Pánu Ježišovi za obrátenie hriešnikov, za duše v očistci, za potreby Cirkvi  a ako vynáhradu za urážky spôsobené Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a Ježišovi v Eucharistii. Aj František a Lucia neľahko znášajú toto odlúčenie. Lucia neskôr spomína, aké jej to bolo ťažké, keď jej v rodine, predovšetkým mama, absolútne neverila, že sa jej zjavila Panna Mária.  Otec bol v opačnej pozícii: „moja dcéra nikdy neklame, takže aj teraz hovorí pravdu.“ Ale mama sa ešte tešila, že ju starosta dostal a že ju dáva do väzenia, nech ju len prejdú tie hlúpe myšlienky. Lucia neskôr s bolesťou píše o tejto udalosti, ale je zároveň disponovaná odovzdať s láskou túto bolesť Pánu Ježišovi.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 39. týždni od 25. septembra – do 1. októbra 2017.

Bohoslužby

Zbierka na opravu františkánskeho kláštora vyniesla 485,-€. Všetkým darcom úprimne Pán Boh zaplať.

Odpust pri kaplnke bude 8. októbra.

Do konca mesiaca možno prihlásiť tretiakov na prvé sv. prijímanie.

DUCHOVNÉ SLOVO

BOH S MÁRIOU ZVÍŤAZÍ AJ V NAŠOM ŽIVOTE

Diecézna púť v Úhornej na sviatok Panny Márie Snežnej 6. augusta 2017 Homília Mons. Stanislava Stolárika

2.časť 

Vráťme sa však do Portugalska. Po ich zasvätení sa Panne Márii sa stalo niečo zvláštne a veľmi silné: od okamihu tohto  zasvätenia a vyhlásenia Nepoškvrnenej Panny Márie za Kráľovnú Portugalska, od tejto chvíle králi Portugalska nenosili kráľovskú korunu, pretože Kráľovná bola jasná, Ona je jediná a jej jedinej prináleží kráľovská koruna. Od tejto chvíle sa rozbehol intenzívny náboženský život v celej krajine, stavali sa kostoly, kláštory, školy, duchovný život naberal značne na svojom rozmere. Portugalsko bolo považované za najnáboženskejšiu krajinu v Európe a možno aj vo svete.

Ale samozrejme vývoj ide ďalej, prichádzajú vplyvy Francúzskej revolúcie a prichádza 3. október 1910. Vtedy do prístavu v Lisabone pripláva brazílsky krížnik Sau Paolo. Čudujeme sa, čo tam môže robiť brazílsky krížnik?! My v našom regione vieme o krížniku, ktorý sa volal Aurora. Do Lisabonu doplával však krížnik z Brazílie. Antiklerikálne sily v celom svete  nemohli vystáť práve  to, že Portugalsko žije náboženským životom. Preto z Brazílie, z krajiny, ktorá vtedy už bola v rukách antiklerikálov – slobodomurárov,  posielajú tento mocenský znak, aby každému bolo jasné, že „ak si to nedáte v krajine do poriadku, v zmysle boja  proti Cirkvi, tak z tejto lode sa bude strieľať!“ V Portugalsku sa vlády chopia takto zmýšľajúci ľudia a namiesto misionárov, ktorých vysielajú do sveta, tvoria tzv. „laické misie“, aby títo „misionári“ šírili revolučné myšlienky  po Portugalsku. Grupujú sa úderky, ktoré sa nazývajú „Bieli mravci“, a práve títo „Bieli mravci“ páchajú atentáty, ničia kostoly, kláštory, zabíjajú kňazov, rehoľné sestry, veriacich ľudí, vyvolávajú v krajine strach a podnecujú protináboženské nálady. Vláda, ktorá je vtedy pri moci  vyhlási, že v priebehu dvoch generácií z Portugalska  zmizne katolícka viera. Skončí sa s katolíckou vierou!

Saleziáni don Bosca a Bratislavská arcidiecéza s radosťou oznamujú, že blahorečenie mučeníka saleziána kňaza ctihodného Titusa Zemana sa uskutoční v sobotu 30. septembra 2017 v Bratislave. Saleziánov a bratislavského arcibiskupa o tom informoval svojim listom Štátny sekretariát Svätej stolice. Zároveň v liste substitút Štátneho sekretariátu Mons. Angelo Becciu oznamuje, že reprezentantom Svätého Otca Františka na slávnosti blahorečenia bude kardinál Angelo Amato, prefekt Kongregácie pre Kauzy svätých. Po 14 rokoch budeme mať na Slovensku nového blahoslaveného, prvého slovenského saleziána kňaza.

Životopisné údaje dona Titusa Zemana, saleziána – kňaza

4. januára 1915 sa narodil v Bratislave – Vajnoroch
   6. augusta 1932 zložil prvé rehoľné sľuby
   7. marca 1938 zložil doživotné rehoľné sľuby
   23. jún 1940 bol vysvätený za kňaza
   1941-1950 bol kaplánom, katechétom a školským radcom
   1943-1946 bol profesorom chémie
   31. augusta 1950 prvý raz ilegálne odviedol klerikov do Turína
   23. októbra 1950 druhý raz ilegálne odviedol klerikov, bohoslovcov a kňazov do Turína
   9. apríla 1951 pokus o ilegálny prechod cez hranicu nevyšiel, zatkli ho, vypočúvali, mučili väznili
   22. februára 1952 bol odsúdený v Bratislave na 25 rokov ťažkého väzenia (Ilava, Mírov, Jáchymov, Leopoldov a Valdice)
   10. marca 1964 bol podmienečne prepustený na slobodu
   1968 – dostal súhlas verejne vykonávať kňazskú službu
   8. januára 1969 zomrel v Bratislave
   11. januára 1969 bol pochovaný v Bratislave – Vajnoroch

Stručný  životopis Božieho sluhu Titusa Zemana

Titus Zeman sa narodil 4. januára 1915. Bol najstarší z desiatich detí Jána Zemana a Agneše rodenej Grebečiovej. Vyrastal v rodine, ktorá od útleho detstva vychovávala deti k viere, a tak niet divu, že už ako malý desaťročný chlapec sa rozhodol vydať na cestu rehoľného kňaza.
Nikomu sa nepodarilo odradiť ho od tejto myšlienky. Dokonca ani donovi Bokorovi, ktorý ho pred prijatím do ústavu saleziánov v Šaštíne skúšal. Na požiadanie rodičov, pretože boli chudobní, ho odrádzal, že je ešte malý a v kláštore saleziánov bude bez mamičky a nebude môcť plakať, keď mu bude za ňou smutno.
Od malého Titusa dostal odpoveď:
– Prečo hovoríte, že tu nebudem mať mamičku? Áno, svoju pozemskú mamu tu nebudem mať, ale bude tu so mnou Panna Mária Pomocnica, ktorej som sľúbil, že keď vyzdraviem, prídem za ňou. Tá ma bude opatrovať a ochraňovať. Ja sa nerozplačem, lebo tu budem mať svoju nebeskú mamičku.
Vtedy don Bokor kapituloval a povedal:
– S tým chlapcom sa nedá rozprávať. Nedá sa odhovoriť, ten chlapec je povolaný! Je to Božia vôľa, proti ktorej nemá zmysel bojovať!
Titusovi teda už nič nestálo v ceste ísť za vytúženým povolaním rehoľného kňaza.
Gymnaziálne štúdium absolvoval postupne v ústavoch saleziánov v Šaštíne, v Hronskom Svätom Beňadiku a vo Frištáku u Holešova, pričom polročné a koncoročné skúšky robil na Rímskokatolíckom reálnom gymnáziu v Kláštore pod Znievom, kde aj maturoval. Ako saleziánsky asistent pôsobil v Hronskom Svätom Beňadiku a v Moravskej Ostrave.
Teológiu začal študovať v roku 1937 v Ríme na Gregoriánskej univerzite. V štúdiu pokračoval v Chieri pri Turíne v Inštitúte teológie. Počas školského roku a prázdnin pomáhal ako asistent v oratóriu. Titusova túžba byť kňazom sa naplnila v Turíne 23. júna 1940, keď z rúk kardinála Maurilia Fossatiho pokorne prijal neoceniteľný dar kňazstva. Primície mal v rodných Vajnoroch 4. augusta 1940.
Keď sa po skončení štúdia vrátil na Slovensko, aby šíril Božie slovo a venoval sa mládeži, ako si to v mladosti zaumienil, začal pôsobiť v saleziánskom oratóriu v Bratislave na Miletičovej ulici.
1. júla 1941 bol ustanovený za kaplána vo farnosti Bratislava – Tehelné pole.
Inšpektor saleziánov don Jozef Bokor ho presvedčil, aby išiel študovať na Prírodovedeckú fakultu chémiu a prírodopis, aby mohol tieto predmety učiť na biskupskom gymnázium v Trnave. V roku 1943 uvoľnili dona Titusa z duchovnej správy. Preložili ho do Trnavy, aby tam učil na spomenutom gymnáziu.

Na Titusa Zemana veľmi doľahli udalosti barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950. Keď štátna moc obsadila kláštory a presunula rehoľníkov do sústreďovacích táborov, vďaka Božej prozreteľnosti bol na fare v Šenkviciach.
Trápilo ho pomyslenie, čo je so spolubratmi a rozmýšľal, ako by im pomohol. Začal sa zaoberať myšlienkou ilegálne odviesť mladých spolubratov a bohoslovcov do Turína, aby mohli dokončiť začaté štúdium. Navštívil dona Františka Revesa na fare v Brodskom a povedal mu, čo zamýšľa. Spolu sa išli pozrieť až k rieke Morave na miesta, kde začínalo hraničné pásmo a kde by mohli byť brody. Keďže nemali nijaké skúsenosti z ilegálnych prechodov hraníc, dohodli sa, že budú hľadať prevádzačov.
Don Titus sa vrátil do Šenkvíc so zámerom, čo najskôr sa stretnúť so spolubratmi.
V lete 2. júla 1950 navštívil dona Titusa v Šenkviciach don Ernest Macák a navrhol mu, aby odvádzal nedoštudovaných bohoslovcov a mladých spolubratov do zahraničia. Keď mu povedal, že ho napojí na jedného prevádzača, don Titus hneď súhlasil. Nezaváhal ani sekundu a prijal návrh, veď sám sa usiloval nájsť prevádzača.
Spolu odcestovali do Borského Svätého Mikuláša, kde dohodli stretnutie dona Titusa s prevádzačom Jozefom Mackom, ktorý bol jedným z najskúsenejších prevádzačov.
Don Titus sa stal organizátorom veľmi riskantnej a nebezpečnej činnosti. Od toho okamihu začal pripravovať prechod cez hranice.

Ani zlé skúsenosti a hroziace nebezpečenstvo počas prvých dvoch ilegálnych ciest do Turína neodradili dona Titusa od prípravy ďalšej cesty. Veril, že tí,  čo budú môcť študovať v Turíne, raz sa vrátia na Slovensko ako kňazi, alebo pôjdu ako misionári šíriť Božie slovo do sveta.
Z Talianska sa don Titus vrátil do saleziánskeho ústavu v Linzi a zistil, že Jozefa Maceka a Františka Totku zaistila rakúska polícia. Dona Titusa neopúšťala myšlienka previesť ďalšiu skupinu do Talianska. Kým čakal, kedy ich rakúska polícia prepustí, v sobotu a v nedeľu pravidelne kázal prostredníctvom rozhlasovej stanice Biele légie. Keď ani v marci 1951 nebol Jozef Macek ešte na slobode, dohodli sa s Františkom Totkom, že ďalšiu výpravu zorganizujú sami.

V snahe pomôcť svojim spolubratom si neuvedomoval riziko, do ktorého sa púšťal, lebo František Totka nebol taký skúsený prevádzač ako Jozef Macek, navyše bol neplavec.
František Totka pricestoval 22. marca za donom Titusom do Linza, spolu cestovali do Viedne a odtiaľ do Sierndorfu. Nepozorovane prešli cez celú sovietsku zónu, až prišli k rieke Morave. Rieka bola rozvodnená. Napriek tomu nafúkali čln a preplávali ju. Bol 23. marec 1.00 hod., keď sa dostali na slovenské územie. Za hranicami ich prekvapila hliadka, ale podarilo sa im ujsť. Mohli tak pripraviť ďalšiu skupinu na odchod z republiky.

Dňa 7. apríla 1951 sa v Šaštíne zišli don Andrej Dermek, don Leonard Tikl, don Pavol Pobiecky, don Jozef Paulík, dp. Justín Beňuška, ThDr. Štefan Koštial, koadjútor Jozef Baťo, bohoslovci Jozef Bazala, Anton Kyselý, Augustín Lovíšek, mladí spolubratia Ján Brichta, Anton Srholec, Anton Semeš, Anton Hlinka, Alojz Pestún a Klement Poláček. Nadránom 8. apríla sa vydali na cestu cez les smerom k Lakšarskej Novej Vsi, kde sa stretli s kňazom Antonom Botekom, prof. Františekom Minarovýchom, Dr. Emilom Šafárom a Dr. Viliamom Mitošinkom.
V noci bola búrka a terén, ktorým išli, bol rozbahnený. Don Titus poučil účastníkov výpravy, ako sa majú správať v lese a neskôr pri rieke Morave. Cesta bola dlhá a veľmi únavná. Starší kňazi nevládali sťaženým terénom postupovať potrebným tempom a zaostali. K rieke Morave prišli 9. apríla s viac ako trojhodinovým meškaním a zistili, že je stále rozvodnená. Navyše v skupine chýbali štyria alebo piati utekajúci.
V celej skupine vznikol chaos napriek ubezpečeniam dona Titusa, že uvažovaný spôsob prechodu cez rieku je bezpečný. Niektorí kňazi, najmä neplavci, to fyzicky a psychicky nezvládli. Báli sa.
Bolo už nadránom a nebola záruka, že sa všetci preplavia na druhú stranu za tmy. Don Titus nástojil:
– Za každú cenu sa treba pokúsiť prejsť, aj keď to niekto z nás odnesie prechladnutím alebo zápalom pľúc.
Napriek ubezpečeniam dona Titusa sa báli pokračovať v ceste cez rozvodnenú rieku. Nakoniec sa rozhodli, že sa vrátia. Skupina sa postupne rozpadla. Po rozchode ich spozorovali pohraničníci a postupne za pomoci armády a polície chytili šestnástich z dvadsiatich dvoch členov skupiny.
Už 9. apríla sa rozšírilo, že prechod sa nepodaril. Všetkým bolo jasné, že je zle. Smutná správa sa dostala aj do Turína a Ríma. V mysliach spolubratov nastalo zdesenie. V modlitbách sa obracali na Pána Boha a Pannu Máriu, Pomocnicu kresťanov, s prosbou, aby ich zachránili pred smrťou.

Don Titus o období vypočúvania, mučenia a väznenia povedal Augustínovi Krivosudskému:
Keď ma chytili, nastala pre mňa Krížová cesta.
Najťažšie chvíle po fyzickej a psychickej stránke som prežíval vo vyšetrovacej väzbe. Trvala v podstate dva roky. Pod oknom cely som mal popravisko. Denne ta privádzali ľudí. Počúval som strašné až neľudské výkriky a náreky – ešte aj tam ich mučili. Žil som v neustálom strachu, že v ktoromkoľvek okamihu sa otvoria dvere na mojej cele a vyvedú ma na popravisko. Pozri na mňa, aj z toho som takto ošedivel.
Keď sa mám v mysli vrátiť k nepredstaviteľnému mučeniu pri vyšetrovaní, poviem ti úprimne, že sa ma zmocňuje strašná hrôza. Používali neľudské metódy bitia a trýznenia najvyššieho stupňa. Opakovane napríklad pri vypočúvaní prinášali vedro plné výkalov zo žumpy, ponorili mi doň hlavu a držali, kým som sa začal dusiť. Obrovské kopance do celého tela, silné údery s nejakým predmetom, zauchá. Po jednom takomto údere som ohluchol.

Súdne pojednávanie proti Titusovi Zemanovi a spoločníkom sa začalo 20. februára 1952 o deviatej prednesením obžaloby. Obžaloba sa opierala o vymyslené udalosti vo vynútených priznaniach obžalovaných z vyšetrovacej väzby, pričom prokurátor sústavne útočil na Vatikán, Cirkev a veriacich.
Don Titus bol v obžalobe opísaný ako zarytý nepriateľ štátu, špión v službách Vatikánskej spravodajskej služby a CIC, ako vlastizradca, ktorý ilegálne odvádzal z republiky ďalších nepriateľov štátu. Prokurátor žiadal pre dona Titusa absolútny trest – trest smrti.

Obhajoba dona Titusa:
Vo svojom svedomí sa necítim vinný. Všetko, čo sa mi kladie za vinu, robil som z lásky k Cirkvi a osobitne z lásky k Saleziánskej spoločnosti, ktorej ďakujem za všetko, čím som.
Cítil som povinnosť prevádzať “na západ” kňazov, ktorým tu bolo znemožnené kňazské pôsobenie. Za zvláštne poslanie som pokladal pomáhať saleziánskym bohoslovcom a mladým spolubratom odísť študovať do Turína a dokončiť bohoslovecké štúdiá, keď tu po zatvorení rehoľných domov sa nemohli stať kňazmi, čo bolo ich vrúcnou túžbou. Svedomie mi nič nevyčíta. Som spokojný. Ráno 22. februára predseda súdneho senátu Pavol Korbuly prečítať rozsudok:

V mene republiky sa odsudzujú: Titus Zeman. Súd z príčin jemu známych odhliada od absolútneho trestu a odsudzuje sa na 25 rokov trestu odňatia slobody…
Úhrnný trest pre odsúdených aj s kňazom ThDr. Koštialom bol 308 rokov väzenia.

Vynesenie rozsudku nad donom Titusom a jeho spoločníkmi bolo podnetom pre rehoľnú sestru Zdenku (Cecíliu Schelingovú) a skupinu ľudí zo Štátnej nemocnice v Bratislave, aby sa pokúsili oslobodiť odsúdených z väznice Krajského súdu, ale 29. februára všetkých zaistili.

V posudku vypracovanom 21. marca 1956 v Jáchymove na dona Titusa sa píše:
… Jeho postoj k práci bol veľmi dobrý a z tejto stránky bolo na neho spoľahnutie. Pracoval v kolektíve, ktorý sa radil na tunajšom NPT medzi najlepšie. Jeho pracovné výkony boli vždy vysoko nad 100 %!
Jeho postoj k dnešnému ľudovodemokratickému zriadeniu je však úplne záporný a nijako to netají. Uložený trest pokladá za nespravodlivý a neúmerne vysoký. Dennú tlač odoberá a číta, no nečerpá z nej na svoju prevýchovu…

Po uplynutí polovice trestu požiadal don Titus o podmienečné prepustenie na slobodu. Dňa 9. marca 1964 mu dali podpísať prehlásenie o mlčanlivosti a na druhý deň ráno prebehlo na Okresnom súde v Jičíne súdne pojednávanie, na ktorom prijali uznesenie, že Titus Zeman je podmienečne prepustený z väzenia, ale celkovú dĺžku trestu mu neskrátili.
Takmer po trinástich rokoch väzenia 10. marca 1964 doobeda, presne 11.25 hod. dona Titusa s podlomeným zdravým podmienečne prepustili na skúšobnú dobu 7 rokov.

V roku 1967 sa začala politická  situácia v Československej republike uvoľňovať.
Don Titus dostal povolenie slúžiť svätú omšu pri bočnom oltári v kostole vo Vajnoroch v civilných šatách bez prítomnosti veriacich. Denne po návrate z práce a v nedeľu pred desiatou išiel do kostola a sám v tichosti slúžil svätú omšu pri oltári Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.
Po niekoľkých mesiacoch dostal súhlas spovedať. Veľakrát od nedočkavosti ani neraňajkoval a utekal do spovednice, aby nikto nemusel na neho čakať. Hovorieval:
– Ja musím čakať na hriešnika a nie hriešnik na mňa.
Neopísateľnú radosť mal, keď začiatkom roku 1968 dostal súhlas slúžiť svätú omšu verejne a vykonávať kňazskú službu. Pritom sa postupne uzdravoval. Zabúdal na trýznenie, ktorému bol bezdôvodne vystavený vo väzení. Získaval sebadôveru a aj zmeny v politickej situácii mu dodávali odvahu. Naďalej však musel pracovať ako skladník.

Navečer 7. januára 1969 pocítil don Titus srdcovú nevoľnosť, na druhý deň večer 8. januára jeho šľachetné a obetavé srdce dotĺklo. Jeho telo zomrelo, ale jeho duša plná lásky sa vybrala na cestu do večnosti.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 38. týždni od 18. septembra – do 24. septembra 2017.

Bohoslužby

Streda, piatok a sobota sú jesenné kántrové dni (poďakovanie za úrodu).

Odpust pri kaplnke bude 8. októbra.

Do konca mesiaca možno prihlásiť tretiakov na prvé sv. prijímanie.

DUCHOVNÉ SLOVO

BOH S MÁRIOU ZVÍŤAZÍ AJ V NAŠOM ŽIVOTE

Diecézna púť v Úhornej na sviatok Panny Márie Snežnej 6. augusta 2017 Homília Mons. Stanislava Stolárika

1.časť

Je známy príbeh o starčekovi, ktorý sadil nové stromčeky, jablone. Keď išli ľudia okolo, s počudovaním sa ho pýtali: „Starček, povedz nám, prečo sadíš tieto nové jablone, veď ty z nich už nebudeš jesť? Ty už neokúsiš sladkosť ovocia, ktoré sa na nich urodí.“ Starček, so srdcom plným lásky aj pre tých, ktorí prídu po ňom, odpovedal skromne a jednoducho: „Viete, ale tí, ktorí prídu po mne, budú mať toto ovocie, oni sa budú tešiť z jeho chuti, a možno, že aj poďakujú za mňa, hoci pre nich neznámeho, predsa poďakujú za toho, kto tieto stromčeky zasadil.“

Milí bratia a sestry, koľko takýchto stromčekov máte, máme vo svojich záhradách, vidíme okolo seba, koľko iných dobrých vecí máme takisto naporúdzi. Ony sú vlastne darom tých, ktorí boli pred nami a sú motívom, že môžeme na týchto našich dobrodincov s vďakou spomínať. A môžeme zostúpiť ešte hlbšie rozšíriť svoj pohľad, zahľadieť sa do histórie a zamyslieť sa nad tým, čo všetko nám je zanechané z histórie, z dejín a zamýšľať sa aj nad tým, čo nám bolo zanechané dobré, ale aj nad tým, čo nám  naopak bolo zanechané ako nie dobré.

V Roku Fatimy, keď sa pozornosť celého  sveta upiera na Portugalsko, môžeme si nakrátko pripomenúť históriu práve tejto krajiny, ktorá okrem iného zápasila aj s moslimami. Napokon v tomto boji zvíťazila. Dôkazom, a neustálou pripomienkou tejto skutočnosti sú znaky na portugalskej zástave. Znakmi víťazstva sú hrady, ktoré znamenajú oslobodenie, ich záchranu od moslimov. V dejinách Portugalska prichádza rok 1646, kedy Ján IV. Obnoviteľ zasväcuje celú krajinu Nepoškvrnenej Panne Márii  a zároveň Nepoškvrnenú Pannu Máriu vyhlasuje za Kráľovnú Portugalska. Zasvätenie je úkon, o ktorom sa v tomto čase viackrát  hovorí aj na Slovensku, pretože 5. júla bolo zasvätenie  Slovenska Božskému Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a my sa v našej diecéze chystáme na zasvätenie sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie 14. októbra v Rožňave.

„Hoci je život človeka pôdou plnou tŕnia, vždy sa nájde miesto, na  ktorom môže vyklíčiť dobré semienko. Musíte dôverovať Bohu.“

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                 sv. otec František

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 37. týždni od 11. septembra – do 17. septembra 2017.

Bohoslužby

V nedeľu pobožnosť o 14:30.

V sobotu o 15:00 ruženec  a adorácia za diecézu a biskupa.

Údaje z farskej matriky august 2017:

krsty

5.8. Sára Kráľová

6.8. Matúš Mudroň

20.8. Zuzana Štochová

sobáše

19.8. Peter Petrovič a Erika Toporčáková

úmrtia

30.7. Ondrej Pasternak, nar.1950, Partizánska 7

31.7. Helena Vincová r. Stanková, nar.1956, Východná 53

8.8. Mária Leláková r. Jaklovská, nar. 1933, Skladná 7, M. Ida

9.8. Michal Laufik, nar. 1945, Mieru 122

10.8.Ján Jaklovský, nar. 1934, Jablonové 439

11.8. Ladislav Jasaň, nar. 1950, Lipová 4

12.8. Veronika Timková r.Plachová, nar.1931, Východná 34

16.8. Anna Pižemová r.Petrášová, nar. 1933, Nová 3

20.8. Viera Ľuptáková, nar. 1953, Nová 13

25.8. Margita Sopková r.Vincová, nar.1931, Krátka 1

26.8 .Jozefína Hiľovská, nar.1936, Športová 10

DUCHOVNÉ SLOVO

VZÁCNY PASTIER DIECÉZY – BISKUP RÓBERT POBOŽNÝ

Homília Mons. Stanislava Stolárika  v Tisovci – 45. výročie úmrtia biskupa Róberta Pobožného.

(pokračovanie)

Povzbudzujem aj vás, milí bratia a sestry, nech tento odkaz vo Vás ostáva ďalej živý. Keď som si dovolil použiť prirovnanie, že odtiaľto zo železiarní bol vzatý oheň, lebo boli likvidované a bol prenesený do Košíc, tak dnes vám prinášam iný oheň, nielen z Košíc, ale aj z Rožňavy: oheň Boží, ten oheň, ktorý živil vášho rodáka, ktorý horel v jeho srdci, ktorý rozplameňoval život viery v celej diecéze, a dá sa povedať, že mnohými jeho úsiliami  aj v celom Československu. Pretože, napriek všetkej beznádeji  prekonával, prekračoval prah nádeje. A napriek mnohej nevôli  vtedajšieho času robil čo bolo možné, aj keď vedel, že mnohé aktivity skončia v prázdne. Ale klopal, aby raz bolo otvorené. Dnes mu za to ďakujeme  a  ďakujeme Pánu Bohu za silu, ktorú mu dával. Zároveň  i na jeho príhovor prosíme za našu diecézu, aby jeho odkaz bol stále v nás všetkých živý. Amen.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 36. týždni od 4. septembra – do 10. septembra 2017.

Bohoslužby

Pondelok 4. septembra je deň diecéznej poklony najsvätejšej sviatosti (9:30 – 12:00, 14:00 – 18:00).

V sobotu od 9:00 hod. katechéza pre birmovancov.

V nedeľu pobožnosť nebude.

DUCHOVNÉ SLOVO

VZÁCNY PASTIER DIECÉZY – BISKUP RÓBERT POBOŽNÝ

Homília Mons. Stanislava Stolárika  v Tisovci – 45. výročie úmrtia biskupa Róberta Pobožného.

(pokračovanie)

Biskup Róbert Pobožný prakticky celý svoj kňazský život prežil v Rožňave. Po vojne, keď bolo ešte trošku slobodnejšie, pracoval v školskej komisii, venoval sa rôznym aktivitám v Rožňave, rehoľným  sestričkám. Samozrejme, keď potom nastúpil kríž útlaku a totalitného režimu, už to bolo celkom iné. Ale to, čo načerpal a čím bol formovaný v mladosti, keďže pochádzal z jednoduchých pomerov, to si niesol celý život. „S ľudom som pracoval vždy a nebol by som sluhom Božím, keby som s ľudom a za ľud nepracoval.“ Sám pochádzajúci z početnej rodiny hovorieval: „Čím početnejšia rodina, tým plnšia radosť. Sám som to skusoval vo svojom detstve a je mi to stále vďačnou spomienkou.“ Aj ja pochádzam z početnej rodiny a som veľmi vďačný Pánu Bohu za to, že moji rodičia v ťažkých časoch prechodu –vojny, potom keď prišli päťdesiate, šesťdesiate roky, mali odvahu prijať 8 detí a  vychovávať nás. Som vďačný rodičom. Dostali sme od nich dobrú školu modlitby. Veľmi sa stotožňujem aj v tomto smere s pánom biskupom Pobožným. Záver jeho života bol už modlitbou, obetou, stálym pamätaním na všetkých, ktorých mu Pán zveril v diecéze.  Dovolím si povedať, milí Tisovčania, môžete byť právom hrdí na svojho rodáka, ale buďte aj vďační za tento príklad života viery a života pastiera. A buďte zároveň tými, ktorí v  šľapajach svojho veľkého rodáka chcú pokračovať aj v náročných podmienkach, v ktorých aktuálne žijete. Ani on, viete veľmi dobre, nežil v ideálnom čase, v ideálnych podmienkach; aj on, ako som vám to aspoň nakrátko načrtol, musel dennodenne prekonávať množstvo, množstvo prekážok. Ale čo dokáže sila viery, čo dokáže sila ochoty a sila obety; to znova dokumentuje jeho život.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 35. týždni od 28. augusta – do 3. septembra 2017.

Bohoslužby

V piatok od 17:00 adorácia k úcte Božského Srdca, v sobotu o 7:00 sv. ruženec, po sv. omši adorácia. O 17:30 adorácia za rodiny.

Spovedanie pred prvým piatkom:

Streda a piatok od 16:00 hod.

Chorí a starší veriaci v piatok od 8:00 hod.

Pondelok 4. septembra je deň diecéznej poklony Najsvätejšej sviatosti Oltárnej.

DUCHOVNÉ SLOVO

VZÁCNY PASTIER DIECÉZY – BISKUP RÓBERT POBOŽNÝ

Homília Mons. Stanislava Stolárika  v Tisovci – 45. výročie úmrtia biskupa Róberta Pobožného.

(pokračovanie)

Akú horlivosť prejavoval biskup Pobožný, aby boli noví kňazi a akému veľkému riziku sa vystavoval?! Po zrušení kňazských seminárov a reholí v Československu odvážne v tajnosti vysvätil v roku 1950 viacerých kňazov a 2. januára 1951 Pavla Hnilicu SJ na biskupa. Podnet k vysluhovaniu sviatosti kňazstva a biskupskej vysviacky zdôvodnil, že takto konal len preto, aby cirkvi na Slovensku nikdy nechýbali duchovní pastieri. Následne bol úplne izolovaný od kňazov a veriacich v biskupskej rezidencii a v rokoch 1953 – 1956, ako som už spomínal internovaný s tromi českými biskupmi v Čechách v Myštěvsi pri Novom Bydžove a nakoniec krátko v Roželově pri Rožmitali. Biskupi trpeli zimou a nedostatkom vody, nedostavali žiadne informácie a nevedeli, kde sa vôbec nachádzajú.

Neskôr sa zúčastnil na troch zasadnutiach Druhého vatikánskeho koncilu, kde využil svoju prítomnosť a 13. novembra 1963 v Ríme podpísal vyhlásenie o biskupskej vysviacke Pavla Hnilicu. Biskupská vysviacka bola pápežom Pavlom VI. potvrdená a biskup Pobožný sa upevnil vo svojom presvedčení, že nechcel nič vykonať v rozpore s učením Cirkvi a jej disciplínou.

“Lásku bez kríža nenájdeš, a kríž bez lásky neunesieš.”

                                                                 sv. Ján Pavol II.