Farnosť Poproč

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 9. týždni od 1. marca – do 7. marca 2021.

Bohoslužby

Od 1. januára sú pozastavené verejné bohoslužby.

Sv. omše on – line https:/www.facebook.com/groups/20202547371658.

Vo štvrtok pred sv. omšou bude pobožnosť krížovej cesty.

Zbierka na charitu vyniesla 240,-€. Všetkým darcom úprimne Pán Boh zaplať.

DUCHOVNÉ SLOVO

Rok sv. Jozefa

Apoštolská exhortácia sv. Jána Pavla II. Redemptoris custos

(Ochranca Vykupiteľa) 

SPRAVODLIVÝ MUŹ A MANŹEL

20. V liturgii je Mária oslavovaná ako „zjednotená s Jozefom, spravodlivým mužom, zväzkom manželskej a panenskej lásky“. V skutočnosti tu teda ide o dva druhy lásky, pričom obidva spolu predstavujú tajomstvo Cirkvi – panny a nevesty –, ktoré nachádza svoje vyjadrenie v manželstve Márie a Jozefa. „Panenstvo a bezženstvo pre Božie kráľovstvo nielenže neodporujú dôstojnosti manželstva, ale skôr ju predpokladajú a potvrdzujú. Manželstvo a panenstvo sú dva spôsoby prejavu a prežívania jediného tajomstva zmluvy Boha s jeho ľudom,“ zmluvy, ktorá je spoločenstvom lásky medzi Bohom a ľuďmi.

Prostredníctvom úplného sebaobetovania Jozef vyjadril svoju dobrotivú lásku k Božej Matke a venoval jej „manželský dar seba samého.“ Hoci sa predtým rozhodol stiahnuť sa, aby nezasahoval do plánu, ktorý Boh začal uskutočňovať s Máriou, Jozef poslúchol výslovný anjelov príkaz a prijal Máriu do svojho domu, pričom rešpektoval, že úplne patrila Bohu.
Na druhej strane práve z manželstva s Máriou pochádza Jozefova osobitná dôstojnosť a jeho práva týkajúce sa Ježiša. „Dôstojnosť Matky Božej je istotne tak vyvýšená, že vo vznešenosti ju nič nemôže presahovať. Keďže medzi Jozefom a Preblahoslavenou Pannou bol uzatvorený manželský zväzok, niet pochýb o tom, že Jozef sa tejto vynikajúcej dôstojnosti, ktorou Božia Matka prevyšuje každé stvorenie, priblížil tak, ako by toho nebol schopný nikto iný. Z toho, že manželstvo je najvyšším stupňom spoločenstva a priateľstva, ku ktorého podstate patrí spoločenstvo dobier, vyplýva, že keď Boh dal Panne ako manžela Jozefa, nedal jej ho len ako životného spoločníka, svedka jej panenstva a ochrancu jej cti. Dal jej ho aj preto, aby prostredníctvom manželskej zmluvy Jozef mohol mať účasť na Máriinej vlastnej vznešenej veľkosti.“

21. Tento zväzok lásky bol základom života Svätej rodiny – najskôr v betlehemskej chudobe, potom v ich egyptskom vyhnanstve a neskôr v nazaretskom dome. Cirkev si túto rodinu hlboko ctí a dáva ju za vzor všetkým rodinám. Začlenená priamo do tajomstva vtelenia, má nazaretská rodina svoje vlastné zvláštne tajomstvo. A tak ako vo vtelení, i v tomto tajomstve možno objaviť skutočné otcovstvo: ľudskú formu rodiny Božieho Syna, ozajstnú ľudskú rodinu, stvárňovanú Božím tajomstvom. A v tejto rodine je Jozef otcom. Jeho otcovstvo sa nezakladá na splodení vlastného potomstva. Napriek tomu však nejde iba o zdanlivé alebo náhradné otcovstvo. Skôr ide o plnú účasť na skutočnom ľudskom otcovstve a povolaní otca v rodine. To je dôsledok hypostatickej únie: ľudská prirodzenosť vyzdvihnutá do jednoty s božskou osobou Slova – Syna, Ježiša Krista. Spolu s týmto vyzdvihnutím človečenstva v Kristovi je vyzdvihnuté i všetko ľudské, a obzvlášť rodina ako prvý rozmer existencie človeka vo svete. Uprostred tohto kontextu bolo aj Jozefovo ľudské otcovstvo vyzdvihnuté v tajomstve Kristovho vtelenia.

Na základe tohto princípu nadobúdajú i slová, ktoré Mária povedala dvanásťročnému Ježišovi v chráme, svoj plný význam: „Tvoj otec i ja sme ťa… hľadali.“ Toto vôbec nie je len nejaká zdvorilostná fráza. Slová, ktoré Mária Ježišovi povedala, ukazujú plnú realitu vtelenia, ktoré je prítomné v tajomstve nazaretskej rodiny. Jozef hneď od začiatku prijal s poslušnosťou viery svoje ľudské otcovstvo voči Ježišovi. A takto, keď nasledoval svetlo Ducha Svätého, ktorý prostredníctvom viery dáva ľuďom seba samého, Jozef ešte plnšie objavoval mimoriadny dar svojho ľudského otcovstva.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 8. týždni od 22. februára – do 28. februára 2021.

Od 1. januára sú pozastavené verejné bohoslužby.

Sv. omše on – line https:/www.facebook.com/groups/20202547371658.

V piatok pred sv. omšou bude pobožnosť krížovej cesty.

Rada európskych biskupských konferencií (CCEE) pozýva všetkých veriacich a hlavne kňazov, aby sa od Popolcovej stredy a počas celého pôstu modlili za obete pandémie. Vyzýva biskupov celej Európy, aby potvrdili blízkosť Cirkvi všetkým, ktorí bojujú kvôli koronavírusu: obetiam a ich rodinám, chorým a zdravotníckym pracovníkom, dobrovoľníkom a všetkým tým, ktorí sú v tejto chvíli zapojení do boja proti ochoreniu Covid-19. V pôste preto spúšťa modlitbovú a eucharistickú reťaz za vyše 770-tisíc ľudí, ktorý v Európe zomreli kvôli Covid-19.

Slovensku bol určený dátum 25. február 2021. Pozývame Vás… k sláveniu svätej omše v tento deň práve na tento spoločný úmysel. Slovensko bude oficiálne zastúpené svätou omšou slávenou 25. februára o 7:00 hod. Naživo ju prinesie TV LUX.

Na 1. pôstnu nedeľu (21.2.2021)  tak ako každý rok je zbierka na Charitu. Vzhľadom k aktuálnym obmedzeniam možno na charitnú zbierku prispieť na účet farnosti SK66 0900 0000 0000 8919 8075 (s poznámkou „charita“)  do nedele 7. marca.

Prajeme požehnaný a milostiplný pôstny čas.

DUCHOVNÉ SLOVO

Rok sv. Jozefa

Apoštolská exhortácia sv. Jána Pavla II. Redemptoris custos

(Ochranca Vykupiteľa)

SPRAVODLIVÝ MUŹ A MANŹEL

17. Podobne ako Mária, aj Jozef bol vo svojom živote – ktorý bol putovaním vo viere – až do konca verný Božiemu volaniu. Zatiaľ čo Máriin život bol napĺňaním toho prvého fiat, vysloveného pri zvestovaní, Jozef vo chvíli svojho vlastného „zvestovania“ nepovedal nič. Namiesto toho jednoducho „urobil, ako mu prikázal Pánov anjel“ (Mt 1, 24). A toto prvé „urobil“ sa stalo začiatkom Jozefovej cesty. Evanjeliá nezaznamenávajú dokonca ani jediné slovo, ktoré by Jozef na tejto ceste vyslovil. Jozefovo mlčanie je však mimoriadne výrečné: vďaka nemu môžeme pochopiť pravdu evanjeliového výroku, totiž že to bol „človek spravodlivý“ (Mt 1, 19). Musíme pochopiť túto pravdu, pretože obsahuje jedno z najdôležitejších svedectiev o mužovi a jeho povolaní. Cirkev čítala toto svedectvo počas mnohých generácií s čoraz väčšou pozornosťou a hlbším chápaním, vynášajúc, ako hovorí evanjelium, „veci nové i staré“ (Mt 13, 52) z bohatstva takej vznešenej postavy, akou je Jozef.

18. Spravodlivý muž z Nazareta sa však vyznačuje nadovšetko jasnými črtami manželov. Lukáš označuje Máriu ako „pannu zasnúbenú mužovi…, menom Jozefovi“ (Lk 1, 27). Dokonca ešte predtým, než sa „tajomstvo od vekov skryté v Bohu“ (Ef 3, 9) začalo napĺňať, evanjeliá nám predkladajú obraz manžela a manželky. Podľa židovského zvyku sa manželstvo uskutočňovalo v dvoch etapách: najprv sa uzavieralo zákonné alebo skutočné manželstvo, až potom, po čase si manžel odviedol manželku do svojho vlastného domu. A tak ešte predtým, než Jozef býval spolu Máriou, už bol jej „manželom“. Mária však uchovávala vo svojom vnútri túžbu darovať sa výlučne Bohu. Možno si klásť otázku, ako je potom možné spojiť túto Máriinu túžbu s jej manželstvom? Odpoveď na túto otázku môžeme nájsť jedine vo vývoji udalostí spásy, teda len vo zvláštnom konaní samého Boha. Mária od momentu zvestovania vedela, že práve v povolaní stať sa matkou Božieho Syna sa má naplniť jej panenská túžba úplne sa odovzdať výlučne Bohu. Povolanie stať sa Matkou mocou Ducha Svätého bolo spôsobom, ktorý na seba zobralo jej sebadarovanie. Bola to forma, ktorú sám Boh očakával od Panny Márie, „zasnúbenej“ Jozefovi. Mária vyriekla svoje fiat. Fakt, že Mária bola „zasnúbená“ s Jozefom, bol teda súčasťou samotného Božieho plánu. To zdôrazňujú obaja citovaní evanjelisti – Lukáš, no obdobným spôsobom aj Matúš. Slová adresované Jozefovi sú zvlášť dôležité: „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1, 20). Tieto slová vysvetľujú tajomstvo Jozefovej manželky. Vo svojom materstve Mária zostáva pannou. V nej prijal „Syn Najvyššieho“ ľudské telo a stal sa „Synom človeka.“ Boh hovorí k Jozefovi prostredníctvom anjelových slov ako k manželovi nazaretskej Panny. To, čo sa v nej udialo mocou Ducha Svätého, tiež zvláštnym spôsobom potvrdilo už existujúce manželské puto medzi Jozefom a Máriou. Boží posol to Jozefovi povedal jasne: „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, do svojho domu.“ Z toho vieme, že predchádzajúca udalosť, teda manželstvo Jozefa a Márie, sa uskutočnilo v súlade s Božou vôľou a malo trvať i naďalej. Mária mala vo svojom božskom materstve pokračovať životom panny, manželky svojho manžela.

19. V slovách nočného „zvestovania“ Jozef nielenže počul Božiu pravdu o neobyčajnom povolaní svojej manželky, ale znovu počul i pravdu týkajúcu sa jeho vlastného povolania. Tento muž, ktorý v duchu najvznešenejších tradícií vyvoleného ľudu ľúbil nazaretskú Pannu a bol s ňou spojený manželskou láskou, bol opätovne na túto lásku povolaný Bohom.

Jozef „urobil, ako mu prikázal Pánov anjel a prijal svoju manželku“ (porov. Mt 1, 24). To, čo sa v Márii počalo, bolo „z Ducha Svätého“. Nemôžeme na základe takýchto výrazov predpokladať, že i jeho láska ako muža bola preporodená z Ducha Svätého? Nemôžeme vari uvažovať o tom, že Božia láska, ktorá sa skrze Ducha Svätého rozliala v ľudských srdciach (porov. Rim 5, 5), formuje každú ľudskú lásku k dokonalosti? Táto Božia láska tiež stvárňuje – úplne výnimočným spôsobom – lásku medzi manželmi, keď v nej prehlbuje každú ľudskú hodnotu a krásu. Toto všetko umocňuje výnimočné sebadarovanie, zmluvu medzi osobami a skutočné spoločenstvo vytvárané podľa vzoru Najsvätejšej Trojice.„Jozef… prijal svoju manželku. Ale nepoznal ju, kým neporodila syna“ (Mt 1, 24 – 25). Tieto slová naznačujú iný druh manželskej blízkosti. Hlboká duchovná blízkosť, ktorá vyrastá z manželskej jednoty, a osobný kontakt medzi mužom a ženou majú svoj definitívny pôvod v Duchu, darcovi života (porov. Jn 6, 63). Jozef, poslušný Duchu, našiel v tom istom Duchu prameň lásky, a to manželskej lásky, ktorú zakúšal ako muž. A táto láska sa ukázala byť väčšia, než akú by tento spravodlivý muž vôbec mohol očakávať v dimenziách svojho ľudského srdca.

Pastiersky list

Konferencie biskupov Slovenska

k stému výročiu vysviacky biskupov a pri príležitosti sčítania obyvateľstva

Drahí bratia a sestry,

v  našom živote sú vzácne výročia, ktoré sa stávajú výzvou.   Výzvou zastaviť sa,  stíšiť sa  a zamyslieť  i  veľkodušne „chváliť slávnych mužov“ – pre ich činy, múdrosť, udatnosť a obetavosť –  ako nám to pripomínajú už starozákonné knihy (porovnaj Knihu  Sirachovcovu 44,1-5,12).

Výročia a jubileá sú v našich životoch dôležité  na oživenie pamäti, ocenenie hodnôt, možnosť poďakovať, prejaviť ochotu a pokračovať v začatom diele.

K významným výročiam v živote Cirkvi na Slovensku patrí aj storočnica vysviacky troch biskupov v Nitre 13. februára 1921: Mariána Blahu pre Banskobystrickú diecézu, Karola Kmeťka pre Nitrianske biskupstvo a Jána Vojtaššáka pre Spišskú diecézu.

Dobová tlač nazvala túto radostnú skutočnosť „takým veľavýznamným historickým dňom, akým bol deň, v ktorom dal Štúr Slovákom slovenčinu za jednotný národný jazyk“. Pri vysviacke biskupov išlo o závažný medzník v usporiadaní náboženského života na území Slovenska v rámci prvej Česko-Slovenskej republiky. V tomto usporiadaní vidieť aj úsvit vzniku budúcej Slovenskej cirkevnej provincie (1977).

Dôvera vložená do nových biskupov bola v nasledujúcich rokoch v celom rozsahu naplnená. Stali sa nielen správcami, ale predovšetkým otcami zvereného ľudu. Ich plné nasadenie za dobro veriacich bolo cítiť v mnohých oblastiach života, no najmä v duchovnej oblasti. Očividne nastala obroda náboženského života. Nevídaný rozmach dosiahlo – okrem iného – misijné hnutie, keď sa Slovensko stalo jednou z popredných krajín Európy v podpore misií. Budovanie duchovných i hmotných hodnôt prinieslo bohaté ovocie. Už po uplynutí niekoľkých rokov a z mnohých ďalších žila Cirkev nasledujúce desaťročia, ba žije až doteraz. Ich náboženské úsilie bolo,  žiaľ, najmä u Božieho služobníka Jána Vojtaššáka poznačené neprajnosťou zo strany nastupujúceho ateistického režimu, nespravodlivým súdom a dlhým väznením.

Keď si s vďačnosťou pripomíname vysviacku troch slovenských biskupov ako významný historický medzník, nemôžeme nevidieť jeho korene, ktoré siahajú až do cyrilo-metodského obdobia. Nitra totiž bola zvolená pred sto rokmi ako miesto konsekrácie biskupov práve pre svoju historickosť, ako „mesto Metodovo“, a pôsobenie týchto biskupov bolo pokračovaním v brázde cyrilo-metodskej misie.

Dnešný deň sa v univerzálnej Cirkvi slávi ako sviatok svätých Cyrila a Metoda, spolupatrónov Európy.  Veď oni svojím významom presiahli dobu, v ktorej pôsobili. Vytvorili hodnoty dodnes nábožensky a kultúrne formujúce a stvárňujúce národy Európy, ba i sveta. Ich posolstvo v čase zrodu kresťanskej Európy bolo – osobitne pre slovanské národy – zvlášť potrebné a ostáva aktuálne až do súčasnosti.

Oživotvorenie cyrilo-metodských hodnôt je inšpiratívne aj pre dnešného človeka, v časoch, keď sa zdanlivo končí a zaniká tradičná kultúra, pribúdajú pocity neistoty, úzkosti a vyprázdnenosti. Solúnski bratia sú aj dnes poslami nádeje. Potvrdzujú, že náboženské, kultúrne a duchovné úsilie má svoj zmysel,

a že je to dlhodobý proces „odovzdávania a prijímania“. Mali by sme sa k ich posolstvu v plnej miere a v správnej podobe vrátiť ako k fundamentu, ktorý má svoju stabilitu. Slová pápeža sv. Jána Pavla II.  – vyrieknuté  30. júna 1995  pred tristotisícovým zástupom prevažne mladých, v Nitre-Janíkovciach – stále platia: „Drahí priatelia, uvedomte si, aký neoceniteľný je dar, ktorý ste dostali od Boha. Dostal sa k vám po dlhej ceste generácií od čias svätého Cyrila a Metoda. Prijmite ho v zodpovednej slobode a usilovne ho zveľaďujte.“

Drahí bratia a sestry, zveľaďujeme dar viery aj tým, že sa budeme k náboženským hodnotám hlásiť v nasledujúcich dňoch pri sčítaní obyvateľstva.

„Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach,“ povedal Pán Ježiš v evanjeliu (Matúš 10,32). Využime, každý osobne, aj túto príležitosť, aby sme potvrdili svoju prináležitosť ku Kristovi a k jeho Cirkvi.

Zároveň si pripomeňme, že naša viera nemôže zostať iba „na papieri“, ale má sa uskutočňovať konkrétnym spôsobom:

– v modlitbe,   bohoslužbe,  v praktizovaní lásky k Bohu a k blížnemu, v prejavoch telesného aj duchovného milosrdenstva.

Nastávajúci čas je možnosťou hovoriť o viere, pozývať k nej tých, ktorí sa vzdialili, intenzívnejšie svedčiť o pôsobení Boha v našich životoch;

aby svet aj naším prostredníctvom počul o jeho láske, aby sa nielen skrze naše slová, ale najmä skutky dozvedel o jeho dobrote.

Veľa sme od Pána Boha dostali: veľkodušne, bezodplatne, štedro. Pripomeňme si to, a prijatú veľkodušnosť a štedrosť aj my odvážne prejavujme.

„Modlitbou nezmeškáš, almužnou neschudobnieš“, učili naši rodičia. Praktizujme to aj v dnešnej dobe. Robme, čo je v našich silách, aby nik nezostal pozadu, vylúčený, skartovaný – ako nám to pripomína Svätý Otec –, aby sa na nikoho nezabudlo.

Aj pri očakávanom sčítaní – drahí bratia kňazi, milí veriaci, – buďme vo farnostiach ochotne nablízku tým, ktorí nemajú k dispozícii moderné technológie. Pomôžme najmä seniorom a bratom a sestrám, ktorí môžu mať obavy, či ťažkosti s elektronickými prostriedkami. Vydávajme v každej situácii vynachádzavé, živé svedectvo o viere, ktorú sme od predchádzajúcich generácií prijali, o nádeji a láske, ktoré uchovávame v našich srdciach.

Na záver sa modlíme so zomierajúcim svätým Konštantínom-Cyrilom, ktorého deň narodenia pre nebo (štrnásty február 869) si dnes pripomíname:

„Pane, Bože môj, zachovaj verné stádo, nad ktorým si ustanovil mňa, nie súceho a nehodného svojho sluhu. Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby. […] Všetkých spoj do jednoty, učiň ho ľudom znamenitým, jednomyseľným v pravej viere […] spravuj ich svojou mocnou pravicou, skry ich pod ochranu svojich krídel, aby všetci chválili a slávili tvoje meno“ (porovnaj: Život Konštantína, osemnásta kapitola).

V úsilí o zachovanie týchto hodnôt vás pozdravujú a žehnajú vaši biskupi.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 7. týždni od 15. februára – do 21. februára 2021.

Od 1. januára sú pozastavené verejné bohoslužby.

Sv. omše on – line https:/www.facebook.com/groups/20202547371658.

V piatok pred sv. omšou bude pobožnosť krížovej cesty

DUCHOVNÉ SLOVO 

 Apoštolská exhortácia sv. Jána Pavla II. Redemptoris custos

(Ochranca Vykupiteľa)

 SPRÁVCA BOŹIEHO TAJOMSTVA

14.Po predstavení v chráme evanjelista Lukáš poznamenáva: „A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom“ (Lk 2, 39 – 40). Podľa Matúšovho textu sa pred návratom do Galiley odohrala jedna veľmi významná udalosť. Udalosť, v ktorej sa Božia prozreteľnosť opäť obrátila na Jozefa. Čítame: „Po ich [t. j. mudrcov] odchode sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: ,Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil‘“ (Mt 2, 13). Herodes sa od mudrcov, prichádzajúcich od východu, dozvedel o narodení „židovského kráľa“ (Mt 2, 2). Keď mudrci odišli, „dal povraždiť v Betleheme a na jeho okolí všetkých chlapcov od dvoch rokov nadol“ (Mt 2, 16). Týmto zabíjaním chcel dosiahnuť zavraždenie „novonarodeného židovského kráľa“, o ktorom bol počul. Tak Jozef, varovaný vo sne, „vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: ,Z Egypta som povolal svojho syna‘“ (Mt 2, 14 – 15; porov. Oz 11, 1). Tak Ježišov návrat z Betlehema do Nazareta prechádzal cez Egypt. Ako Izrael kráčal cestou exodu z „podmienok otroctva“, aby započal starú zmluvu, rovnako i Jozef, ochranca a spolupracovník tajomstva Božej prozreteľnosti, ešte i vo vyhnanstve ochraňoval toho, ktorý uskutočňuje novú zmluvu.

15. Od chvíle zvestovania sa Jozef a Mária ocitli, v určitom zmysle, v samom strede tajomstva od vekov skrytého v Bohu, tajomstva, ktoré na seba zobralo telo: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Prebývalo medzi ľuďmi, uprostred nazaretskej Svätej rodiny – jednej z mnohých rodín v malom galilejskom meste, jednej z mnohých rodín. izraelskej krajiny. Tam Ježiš „rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom“ (Lk 2, 40). Evanjeliá niekoľkými slovami sumarizujú dlhé obdobie Ježišovho skrytého života, počas ktorého sa Ježiš pripravoval na svoje mesiášske poslanie. Jediná epizóda z tohto skrytého života je opísaná v Evanjeliu podľa Lukáša: veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, keď mal Ježiš dvanásť rokov. Spolu s Máriou a Jozefom sa Ježiš zúčastnil na sviatkoch ako mladý pútnik. „A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali“ (Lk 2, 43). Po jednom dni cesty si všimli jeho neprítomnosť a začali ho hľadať „medzi príbuznými a známymi“. „Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami“ (Lk 2, 47). Mária sa pýtala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali“ (Lk 2, 48). Ježiš im však odpovedal tak, že „oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.“ Povedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49 – 50).

Túto odpoveď počul aj Jozef, ktorého Mária označila slovami „tvoj otec“. Tak si to mysleli a tak hovorili vlastne všetci. Mysleli si, že je „synom Jozefa“ (Lk 3, 23). Ježišova odpoveď v chráme „zákonnému otcovi“ opäť pripomenula to, čo bol počul v noci pred dvanástimi rokmi. „Jozef,… neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ Od tých čias až dosiaľ si bol vedomý, že je ochrancom Božieho tajomstva. A bolo to presne to tajomstvo, ktoré mu dvanásťročný Ježiš pripomenul: „Musím byť v dome svojho Otca.“

16. Ježišov rast „v múdrosti, veku a v obľube u Boha i o ľudí“ (Lk 2, 52) sa uskutočňoval uprostred Svätej rodiny, pred očami Jozefa. On mal významnú úlohu na Ježišovom raste, teda na zabezpečení jedla, odevu a jeho vzdelávania v Zákone a v remesle, v súlade s povinnosťami určenými otcovi.

V eucharistickej obete si Cirkev s úctou spomína na Máriu, vždy Pannu, Rodičku Boha, a tiež na sv. Jozefa,  pretože „živil toho, ktorého veriaci musí prijímať ako chlieb večného života“. Čo sa Ježiša týka, s úctou opätoval náklonnosť svojich „rodičov“ a „bol im poslušný“ (Lk 2, 51). Týmto spôsobom si želal posvätiť rodinné povinnosti a prácu, ktorú konal po Jozefovom boku.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 6. týždni od 8. februára – do 14. februára 2021.

Od 1. januára sú pozastavené verejné bohoslužby.

Sv. omše on – line https:/www.facebook.com/groups/20202547371658

Vo štvrtok je svetový deň chorých. Po sv. omši bude požehnanie chorých.

V sobotu vo sv. omši bude katechéza pre birmovancov.

DUCHOVNÉ SLOVO

Rok sv. Jozefa

Apoštolská exhortácia sv. Jána Pavla II. Redemptoris custos

(Ochranca Vykupiteľa)

SPRÁVCA BOŹIEHO TAJOMSTVA

 9. Keď v poslušnosti nariadeniam zákonnej vrchnosti Jozef putoval do Betlehema na sčítanie ľudu a keď do zoznamov Rímskej ríše úradne nahlásil meno „Ježiš, Jozefov syn z Nazareta“ (Jn 1, 45), splnil tým významnú úlohu. Toto sčítanie zreteľne ukazuje, že Ježiš patrí k ľudskému rodu ako človek medzi ľuďmi, občan tohto sveta, podriadený zákonom a radným inštitúciám, ale aj ako Spasiteľ sveta. Origenes nám ponúka dobrý opis teologického významu tohto historického faktu, ktorý rozhodne nie je zanedbateľný: „Prvé sčítanie celého sveta sa konalo za vlády cisára Augusta a medzi inými išiel aj Jozef, aby sa dal zapísať spolu so svojou manželkou Máriou, ktorá bola v požehnanom stave. Keďže Ježiš sa narodil skôr, ako bolo sčítanie ukončené, človeku starostlivo skúmajúcemu tieto skutočnosti sa javí, že v tejto skutočnosti je vyjadrené určité tajomstvo, totiž že v súpise celej zeme je zaznačený aj Kristus. Tým, že bol započítaný so všetkými ostatnými, mohol každého posvätiť. Zapísaný s celým svetom pri sčítaní, ponúkol svetu spoločenstvo so sebou samým a po tom, čo sa bol predstavil, napísal všetkým ľuďom v knihe žijúcich, že ktokoľvek v neho uverí, bude môcť byť s Božími svätými zapísaný v nebi. Jemu nech je sláva a moc na veky vekov. Amen.“

10.  Ako ochranca „tajomstva od vekov skrytého v Bohu“ (Ef 3, 9), ktoré sa „v plnosti času“ (Gal 4, 4) začalo odhaľovať pred jeho očami, bol Jozef, spolu s Máriou, privilegovaným svedkom narodenia Božieho Syna, ktorý prišiel v Betleheme na svet. Lukáš píše: „A kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2, 6 – 7). Jozef bol očitým svedkom narodenia. To sa udialo v podmienkach, ktoré boli, ľudsky povedané, zahanbujúce.  Hľa, prvý znak zrieknutia sa seba samého (porov. Flp 2, 5 – 8), ktorý Kristus slobodne prijal na odpustenie hriechov. Jozef bol tiež svedkom poklony pastierov, ktorí prišli na miesto Ježišovho narodenia po tom, čo im bol anjel oznámil veľkú a radostnú zvesť (porov. Lk 2, 15 – 16). Neskôr bol tiež svedkom toho, ako i mudrci od východu vzdali svoj hold (porov. Mt 2, 11).

11. Synova obriezka bola otcovou prvou náboženskou povinnosťou a Jozef pri tomto obrade (porov. Lk 2, 21) uskutočňoval vo vzťahu k Ježišovi svoje právo a povinnosť. Princíp, podľa ktorého sú všetky obrady starého zákona tieňom skutočnosti (porov. Hebr 9, 9; 10, 1), slúži na vysvetlenie toho, prečo ich Ježiš prijímal. Ako ostatné obrady, tak aj obriezka sa „naplnila“ v Ježišovi. Božia zmluva s Abrahámom, ktorej bola obriezka znakom (porov. Gn 17, 13), dosahuje svoj plný účinok a dokonalé uskutočnenie v Ježišovi, ktorý je áno na všetky pradávne prisľúbenia (porov. 2 Kor 1, 20).

12. Pri obriezke dal Jozef dieťaťu meno Ježiš. Toto je jediné meno, v ktorom je spása (porov. Sk 4, 12). Jozefovi bol jeho význam odhalený vo chvíli jeho zvestovania: „Dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21). Tým, že Jozef udeľuje meno, vyhlasuje svoje vlastné zákonné otcovstvo nad Ježišom a tým, že vyslovil dané meno, ohlásil poslanie tohto dieťaťa ako Spasiteľa.

13. Obrad, ktorý má Lukáš na mysli (2, 22 – 24), zahŕňa výkupné za prvorodeného a osvetľuje pobyt dvanásťročného Ježiša v chráme. Vykúpenie prvorodeného je ďalšou otcovou povinnosťou, ktorú Jozef splnil. Prvorodený predstavuje starozákonný ľud zmluvy, vykúpený z otroctva, aby patril Bohu. Aj tu Ježiš – ktorý je skutočnou cenou výkupného (porov. 1 Kor 6, 20; 7, 23; 1 Pt 1, 19) – nielen napĺňa obrad starého zákona, ale zároveň ho prekračuje, pretože na neho sa výkupné nevzťahuje. On je totiž samým autorom vykúpenia. Evanjelista zaznamenáva, že „jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo“ (Lk 2, 33), obzvlášť tomu, čo Simeon povedal Bohu vo svojom chválospeve, keď o Ježišovi hovorí ako o „spáse, ktorú pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a sláve Izraela, tvojho ľudu“, ako o „znamení, ktorému budú odporovať“ (porov. Lk 2, 30 – 34).