Farnosť Poproč

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 13. týždni od 29. marca – do 4. apríla 2021.

Bohoslužby

Od 1. januára sú pozastavené verejné bohoslužby.

Sv. omše on – line https:/www.facebook.com/groups/20202547371658.

Vo štvrtok po sv. omši a v piatok po obradoch bude krátka adorácia.

Od 1.4. je umožnená individuálna duchovná a pastoračná služba. Kostol bude počas Veľkonočného trojdnia otvorený na individuálnu modlitbu takto:

Biela sobota: 9:00 – 12:00, 14:00 – 17:00

Veľkonočná nedeľa: 9:00 – 10:30, 15:00 – 17:00

V tomto čase je možné požiadať o prijatie sviatosti, najlepšie po telefonickom dohovore (stále platí zákaz zhromažďovania). Biela sobota a liturgický deň – možno vysluhovať len sviatosť zmierenia a pomazanie chorých! Verejné bohoslužby ostávajú zrušené do odvolania.

DUCHOVNÉ SLOVO 

Rok sv. Jozefa     

BIBLICKÝ POHĽAD NA SV. JOZEFA

František Trstenský 

Zmienky o osobe sv. Jozefa sú v Svätom písme veľmi skromné. Je to pochopiteľné, lebo v centre evanjeliových textov je postava a učenie Ježiša Krista. Evanjelista Ján uvádza, že v rozhovore s Natanaelom Filip spomenul: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta.“ (Jn 1, 45). Natanael reaguje slovami: „Môže byť z Nazareta niečo dobre?“ Zmienka teda nie je zameraná na osobu Jozefa, ale na miesto pôvodu – Nazaret, ktorý podľa všetkého nemal v regióne Galiley dobrú povesť. Podľa názoru odborníkov Nazaret mal iba niekoľko stoviek obyvateľov a v tej dobe bol bezvýznamnou vidieckou lokalitou. Evanjelista Marek spomína len to, že Ježiš bol tesár, syn Márie (porov. Mk 6, 33). Pán Boh si neraz vyberá osoby a miesta, ktoré sú v ľudských očiach nepatrné, aby ukázal, že máme sa učiť Božiemu zmýšľaniu a pohľadu.

Jedine v Matúšovom a Lukášovom evanjeliu nachádzame niektoré informácie. O Jozefovi vieme, že bol najskôr snúbencom a potom manželom Márie. Tieto dve evanjeliá veľmi jasne vysvetľujú, že Jozef nie je biologickým otcom Ježiša a k jeho počatiu došlo zázračným spôsobom bez prispenia muža. Rodokmeň v 1. kapitole Matúšovom evanjeliu odráža vtedajšie myslenie, keď spoločnosť bola postavená na otcovi ako hlave rodiny. Odovzdávanie života a viery sa dialo „cestou otca“. Tento patriarchálny model je v štruktúre rodokmeňa porušený jediný raz práve v prípade Ježiša Krista, keď čítame: „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.“ (Mt 1, 16) Ak by evanjelista chcel zachovať predpokladanú schému, napísal by „Jozef mal syna Ježiša“. V texte je však Jozefovi odňaté sloveso vyjadrujúce splodenie a priradené Márii. Ježiš sa narodil z Márie. Ježišovo narodenie je zázračné. Jeho otcom je Boh. O pár riadkov je to priamo potvrdené slovami anjela, ktoré adresoval Jozefovi: „… lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ (Mt 1, 20)

Avšak je potrebné zdôrazniť, že Jozef je vo vzťahu k Ježišovi jeho legálnym otcom. Tým, že si vzal Máriu za manželku a dal dieťaťu meno, postupoval podľa vtedajšieho zaužívaného konania židovského muža, ktorý vyjadruje a hlási sa k svojmu zákonitému otcovstvu. Evanjelista Matúš hovorí, že Ježiš bol „tesárov syn“ (porov. Mt 13, 55). Grécky jazyk, v ktorom boli napísané všetky novozákonné spisy, používajú výraz „tekton“. Zvyčajne to označuje stolára, alebo jednoducho remeselníka, ktorý pracuje s drevom od tesárskych hrubých prác až po jemné opracovanie. Toto remeslo bolo v Ježišových časoch veľmi žiadané, lebo v regióne Galilei vznikali nové mestá (napr. Tiberias, Seforis), kde sa stavali domy. Je dobré na to pamätať, lebo rodina potrebovala živobytie. Sväté písmo hovorí aj o tom, že každý rok Svätá rodina chodievala na púť do Jeruzalema. Bolo to možné len v tom prípade, že úspory jej to umožnili. Pri obetovaní v chráme na 40. deň po Ježišovom narodení rodičia priniesli ako obetný dar pár hrdličiek. Zvyčajne sa obetoval jednoročný baránok. Mojžišov zákon však pamätal aj na menej majetné rodiny a umožnil im obetovať dva holúbky alebo dve hrdličky (porov. Lv 12, 8). Ježiš teda vyrastal v skromných ekonomických podmienkach. Podľa židovskej tradície otec naučil syna remeslo a zvyčajne po smrti otca syn prevzal jeho činnosť. Máme pred sebou obraz muža, ktorý sa nehrá na „náhradného“ otca, ale po boku svojej manželky stal sa so všetkou vážnosťou a zodpovednosťou pre Ježiša jeho pozemským otcom.

Bolo bežné, že otec mal na starosti aj náboženskú formáciu syna, ako zase matka niesla zodpovednosť za ľudskú a náboženskú formáciu dcér. Môžeme si teda predstaviť, ako Jozef učil Ježiša prvé modlitby, rozprával mu príbehy vlastného národa, učil ho sláviť náboženské sviatky a vysvetľoval Božie prikázania. Každú sobotu kráčali uličkami Nazareta do tamojšej synagógy. Približne od 12. roku života sa spolu s rodičmi Ježiš zúčastňoval pravidelných púti do chrámu v Jeruzaleme. Želám všetkým otcom, aby podľa vzoru svätého Jozefa aj oni spolu so svojimi manželkami odovzdávali deťom hlbokú vieru a zbožnosť a učili ich pracovitosti.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 12. týždni od 22. marca – do 28. marca 2021.

Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo. Dobre si všimnite, aký bol koniec ich života, a napodobňujte ich vieru. Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky! (Hebr 13, 7-8)

Anton Mazán

* 17. januára 1949, Nitrianske Rudno, okr. Prievidza – † 25. marca 2011, Košice

Po ukončení štúdia teológie na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave prijal kňazskú vysviacku 9. júna 1973 v Bratislave. V rokoch 1973-1976 bol kaplánom v Brezničke v okrese Poltár, v r. 1976 nastúpil na dvojročnú základnú vojenskú službu. V rokoch 1978-1980 bol kaplánom v Lučenci. Od r. 1980 bol farárom v Poproči. Je pochovaný v rodisku.

Od 1. januára sú pozastavené verejné bohoslužby.

Sv. omše on – line https:/www.facebook.com/groups/20202547371658.

Vo štvrtok pred sv. omšou bude pobožnosť krížovej cesty.

DUCHOVNÉ SLOVO

 Rok sv. Jozefa

 Apoštolská exhortácia sv. Jána Pavla II. Redemptoris custos

(Ochranca Vykupiteľa) 

PRÁCA AKO VYJADRENIE LÁSKY

30.Okrem dôvery v Jozefovu bezpečnú ochranu Cirkev sa spolieha i na jeho vznešený príklad, ktorý preniká všetky jednotlivé štádiá života a slúži ako vzor pre celé kresťanské spoločenstvo, akékoľvek by už boli podmienky a povinnosti každého jeho člena. Ako hovorí konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu o Božom zjavení, základným postojom celej Cirkvi musí byť „nábožné počúvanie Božieho slova“ 46 a jej absolútna pripravenosť verne plniť Božiu vôľu, ktorá sa zjavila v Ježišovi. Už na začiatku ľudského vykúpenia hneď po Márii dostávame vzor poslušnosti stelesnený vo sv. Jozefovi, v mužovi, o ktorom vieme, že verne vyplnil Božie príkazy. Pápež Pavol VI. nás pozval vzývať Jozefa ako patróna tým spôsobom, „akým ho Cirkev zvykne vzývať v dnešných časoch, a v prvom rade ide o prosbu za seba. V spontánnej teologickej reflexii o spojení Božieho a ľudského pôsobenia vo veľkom pláne spásy si totiž uvedomujeme, že v tomto dianí to božské stačí samo osebe. Avšak pritom sme si vedomí, že i to druhé, teda ľudský čin, ktorý je náš – hoci sám osebe nie je ničoho schopný (porov. Jn 15, 5) –, nikdy nie je u pokorného človeka zbytočný, ale je podmienkou, ktorú Boh vyžaduje, a zároveň je spoluprácou, ktorá človeka zušľachťuje. Cirkev volá k Jozefovi ako svojmu ochrancovi i pre hlbokú a neustále prítomnú túžbu znovu oživiť svoj pôvodný život s opravdivými evanjeliovými čnosťami, takými, aké sa skvejú práve vo sv. Jozefovi“.

31. Cirkev tieto potreby premieňa na modlitbu. Keď si pripomína, že Boh si prial zveriť počiatky našej spásy vernej opatere sv. Jozefa, prosí Boha, aby bola schopná verne spolupracovať na diele spásy. Prosí, aby jej daroval vernosť a čistotu srdca, aká inšpirovala Jozefa v službe vtelenému Slovu, a aby podľa príkladu a na príhovor sv. Jozefa kráčala pred Bohom cestami svätosti a spravodlivosti. Už pred sto rokmi povzbudil pápež Lev XIII. Katolícky svet, aby si vyprosoval ochranu sv. Jozefa, patróna celej Cirkvi. Encyklika Quamquam pluries apelovala na Jozefovu „otcovskú lásku… k dieťaťu Ježišovi“ a odporúčala ho ako „prezieravého ochrancu Božej rodiny, milovaného dedičstva, za ktoré Ježiš Kristus zaplatil svojou krvou“. Od tých čias – ako som už pripomenul na začiatku tejto exhortácie – sa Cirkev utieka pod ochranu sv. Jozefa, a to na základe „posvätného zväzku lásky, ktorá ho zjednocovala s nepoškvrnenou Pannou, Božou Matkou.“ Cirkev odvtedy Jozefovi zveruje všetky svoje starosti vrátane tých nebezpečenstiev, ktoré ohrozujú ľudskú rodinu. Dokonca i dnes máme mnohé dôvody, aby sme sa modlili podobným spôsobom: „Odvracaj od nás, láskavý Otec, všetku nákazu bludu a hriechu… Milostivo nám pomáhaj z neba v boji s mocnosťami temnosti; a tak, ako si kedysi dieťa Ježiša vyslobodil z veľkého nebezpečenstva života, i dnes obhajuj svätú Božiu Cirkev pred nepriateľskými úkladmi a pred každým protivenstvom.“ Ešte i dnes máme opodstatnené dôvody, aby sme sv. Jozefovi odporúčali každého človeka.

32. Zo srdca si želám, aby v nás tieto úvahy o osobe sv. Jozefa obnovili úctu plnú modlitby, na ktorú vyzýval môj predchodca už pred sto rokmi. Vo svetle tretieho kresťanského tisícročia nadobúda obnovenie našej modlitby a samotná osoba sv. Jozefa z Nazareta pre Cirkev v súčasnosti mimoriadny význam. Druhý vatikánsky koncil nanovo upriamil pozornosť nás všetkých na „veľké veci, ktoré vykonal Boh“, na to dielo spásy, ktorého bol Jozef mimoriadnym služobníkom. Keď sa teda zverujeme pod ochranu toho, do opatery ktorého Boh „zveril svoje najväčšie a najcennejšie poklady“, zároveň sa od neho učme, ako byť služobníkmi „diela spásy“. Nech sa sv. Jozef stane pre každého z nás výnimočným učiteľom v službe Kristovho spásneho poslania, za ktoré nesú zodpovednosť všetci a osobitne každý jeden člen Cirkvi: manželia; rodičia; tí, ktorí sa živia prácou vlastných rúk alebo každou inou formou práce; tí, ktorí sú povolaní na kontemplatívny život, ako i tí, ktorí sú povolaní na apoštolát. Tohto spravodlivého muža, ktorý v sebe niesol celé dedičstvo starej zmluvy, Boh voviedol aj na „začiatok“ novej a večnej zmluvy v Ježišovi Kristovi. Keď stojíme na prahu tretieho tisícročia, ktoré musí byť pokračovaním a ďalším rozvíjaním „plnosti času,“ patriacej k nevysloviteľnému tajomstvu vtelenia Slova, nech nám sv. Jozef ukazuje cestu tejto spásnej zmluvy.

Nech sv. Jozef vyprosuje pre celú Cirkev a pre celý svet, ako i pre každého z nás, požehnanie Otca i Syna i Ducha Svätého.
Dané v Ríme pri svätom Petrovi 15. augusta 1989, na slávnosť Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie, v jedenástom roku môjho pontifikátu. JÁN PAVOL II.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 11. týždni od 15. marca – do 21. marca 2021.

Bohoslužby

Od 1. januára sú pozastavené verejné bohoslužby.

Sv. omše on – line https:/www.facebook.com/groups/20202547371658.

V utorok je deň modlitieb za diecézu, o. biskupa a na diecézny úmysel Roku Eucharistie a kňazstva.

Streda je deň diecéznej  poklony v našej farnosti. Po sv. omši bude adorácia.

V piatok pred sv. omšou bude pobožnosť krížovej cesty.

V sobotu pri sv. omši bude katechéza pre birmovancov.

DUCHOVNÉ SLOVO

Rok sv. Jozefa

Apoštolská exhortácia sv. Jána Pavla II. Redemptoris custos

(Ochranca Vykupiteľa) 

PRÁCA AKO VYJADRENIE LÁSKY

Ako vidíme, apoštolské svedectvo nezanedbáva príbeh Ježišovho narodenia, jeho obriezky, predstavenia v chráme, úteku do Egypta ani jeho skrytého života v Nazarete. Je si vedomé „tajomstva“ milosti, ktoré je prítomné v každom z týchto spásonosných činov, keďže všetky majú účasť na tom istom zdroji lásky: Kristovom božstve. Ak prostredníctvom Kristovej ľudskej prirodzenosti táto láska zažiarila pre celé ľudstvo, bezpochyby prvými obdarovanými boli tí, ktorých Božia vôľa čo najužšie spojila so sebou: Mária, Ježišova matka, a Jozef, jeho zákonný otec.

Prečo by Jozefova „otcovská“ láska nemala vplyv na Ježišovu synovskú lásku? A obrátene, prečo by Ježišova synovská láska nemala vplyv na Jozefovu otcovskú lásku, čo by viedlo ešte k väčšiemu prehĺbeniu ich jedinečného vzťahu? Duše, ktoré boli výnimočne vnímavé na impulzy Božej lásky, v Jozefovi správne videli žiarivý príklad vnútorného života.
Navyše, ono zjavné napätie medzi aktívnym a kontemplatívnym životom nachádzame vo sv. Jozefovi v ideálnej harmónii, akú môžu dosiahnuť len tí, ktorí dospeli k dokonalosti lásky. Na základe známeho rozlišovania sv. Augustína medzi láskou k pravde (caritas veritatis) a praktickou požiadavkou lásky (necessitas caritatis) môžeme povedať, že Jozef napĺňal tak lásku k pravde – tú čisto kontemplatívnu lásku k Božskej Pravde, vyžarujúcu z Kristovej ľudskej prirodzenosti, ako aj požiadavku lásky – tú rovnako čistú, nezištnú lásku potrebnú na jeho povolanie bezpečne chrániť a rozvíjať Ježišovu ľudskú prirodzenosť, neoddeliteľne spojenú s jeho božstvom.

PATRÓN SÚČASNEJ CIRKVI

28. V historicky ťažkých časoch Cirkvi, keď ju chcel pápež Pius IX. dať pod mocnú ochranu svätého patriarchu Jozefa, vyhlásil ho za „patróna Katolíckej cirkvi“. Pre Pia IX. to nebolo prázdne gesto, pretože pre vznešenú dôstojnosť, ktorou Boh obdaroval svojho obdivuhodne verného služobníka Jozefa, „Cirkev ho mala vždy, hneď po Preblahoslavenej Panne, jeho neveste, vo veľkej úcte a preukazovala mu svoju dôveru, keď sa k nemu utiekala uprostred súžení a prosila o jeho príhovor“.

Na akých základoch teda spočíva táto veľká dôvera? Lev XIII. to vysvetlil takto: „Dôvody, prečo treba sv. Jozefa považovať za zvláštneho patróna Cirkvi a prečo Cirkev čerpá z jeho starostlivosti a ochrany nesmiernu nádej, vyplývajú hlavne z toho, že bol Máriiným manželom a v očiach verejnosti Ježišovým otcom. Jozef bol počas svojho života legitímnym a prirodzeným strážcom, hlavou a ochrancom Svätej rodiny. Je preto primerané a zodpovedajúce hodnote Jozefovej dôstojnosti, že rovnako, ako voľakedy neprestajne a s úctou bdel nad nazaretskou rodinou, teraz so svojím nebeským poverením chráni a obraňuje Kristovu Cirkev.“

29. Cirkev musí neprestajne vzývať Jozefovu ochranu, čo je nielen nevyhnutnou obranou proti všetkým nebezpečenstvám, ale aj, a najmä, impulzom na obnovenie jej angažovanosti sa pre vec evanjelizácie vo svete a reevanjelizácie v tých krajinách a u tých národov, v ktorých – ako som napísal v apoštolskej exhortácii Christifideles laici – „kedysi prekvitalo náboženstvo a kresťanský život a… teraz sú vystavené tvrdým skúškam“.

Aby bolo možné rozniesť prvú zvesť o Kristovi alebo ju rozniesť nanovo všade tam, kde bola zanedbávaná, Cirkev potrebuje zvláštnu „moc z výsosti“ (porov. Lk 24, 49; Sk 1, 8): dar Pánovho Ducha, dar, ktorý nie je oddelený od príhovoru a príkladu jeho svätých.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 10. týždni od 8. marca – do 14. marca 2021.

Bohoslužby

Od 1. januára sú pozastavené verejné bohoslužby.

Sv. omše on – line https:/www.facebook.com/groups/20202547371658.

V piatok  pred sv. omšou bude pobožnosť krížovej cesty.

DUCHOVNÉ SLOVO

Rok sv. Jozefa

 Apoštolská exhortácia sv. Jána Pavla II. Redemptoris custos

(Ochranca Vykupiteľa)

PRÁCA AKO VYJADRENIE LÁSKY

22. Práca bola v živote nazaretskej rodiny každodenným vyjadrením lásky. Evanjelium spresňuje druh práce, ktorú Jozef konal, aby uživil svoju rodinu; bol tesár. Toto jednoduché slovo zahŕňa celý Jozefov život. Pre Ježiša ono tvorilo skrytý život, teda obdobie, o ktorom hovorí Lukáš po vyrozprávaní príbehu, ktorý sa udial v chráme: „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný“ (Lk 2, 51). Toto Ježišovo podriadenie sa či poslušnosť v nazaretskom dome treba chápať aj ako účasť na Jozefovej práci. Keďže sa vyučil remeslu svojho zákonného otca, poznali ho ako „tesárovho syna“. Ak je nazaretská rodina príkladom a vzorom pre ľudské rodiny v poriadku spásy a svätosti, potom je ňou, analogicky, i Ježišova práca po boku tesára Jozefa. V našich časoch to Cirkev zdôraznila ustanovením liturgickej spomienky sv. Jozefa Robotníka na 1. mája. Ľudskej práci, najmä manuálnej, venuje evanjelium zvláštnu pozornosť. Spolu s ľudskou prirodzenosťou Božieho Syna bola v tajomstve vtelenia vyzdvihnutá i práca, ktorá tiež bola zvláštnym spôsobom vykúpená. V dielni, kde spolu s Ježišom vykonával svoje remeslo, priblížil Jozef z Nazareta ľudskú prácu tajomstvu vykúpenia.

23.V rámci ľudského vzrastania sa Ježiša „v múdrosti, veku a v obľube“ zohrávala čnosť pracovitosti značnú úlohu, pretože „práca je dobrom človeka“, ktoré „pretvára prírodu“ a robí človeka „v istom zmysle ľudskejším“. Dôležitosť práce v ľudskom živote vyžaduje, aby bol jej význam známy a prispôsobený tak, že „pomôže všetkým ľuďom priblížiť sa k Bohu – Stvoriteľovi a Vykupiteľovi, zúčastňovať sa na jeho spasiteľných plánoch týkajúcich sa človeka a sveta a prehlbovať… priateľstvo s Kristom tým, že sa vierou živo zapojí do jeho trojitého poslania: kňaza, proroka a kráľa“.

24. Rozhodujúci význam tu má posväcovanie každodenného života, o ktoré sa musí usilovať každý človek podľa svojho vlastného stavu a ktoré je možné sprístupňovať podľa vzoru dostupného všetkým ľuďom: „Sv. Jozef je predstaviteľom pokorných, ktorých kresťanstvo vyzdvihuje na nesmierne úlohy. On je dôkazom toho, že ten, kto chce byť dobrým a ozajstným Kristovým nasledovníkom, nepotrebuje konať výnimočné veci. Stačí mať obyčajné, jednoduché a ľudské čnosti, ale treba, aby boli opravdivé a skutočné.“

PRVENSTVO VNÚTORNÉHO ŹIVOTA

25.Rovnaká čnosť mlčania, aká zahaľuje všetko okolo Jozefa, obklopuje i jeho prácu tesára v.nazaretskom dome. Ide však o mlčanie, ktoré zvláštnym spôsobom odhaľuje vnútorný portrét tohto muža. Evanjeliá hovoria výlučne o tom, čo Jozef urobil. Pritom nám však v jeho činoch – zahalených mlčaním – umožňujú objaviť krásu hlbokej kontemplácie. Jozef bol v každodennom styku s „tajomstvom, od vekov skrytým v Bohu“, ktoré „prebývalo“ pod jeho strechou. Toto napríklad vysvetľuje, prečo sa sv. Terézia od Ježiša, veľká reformátorka karmelitánov, zasadzovala o obnovenie úcty k sv. Jozefovi v západnom kresťanstve.

26. Úplná obeta, v ktorej Jozef podriadil celú svoju existenciu požiadavkám Mesiáša, prichádzajúceho do jeho domu, sa stáva pochopiteľnou len vo svetle jeho hlbokého vnútorného života. Vďaka tomuto „dostával veľmi intímne usmernenia a útechy, ktoré mu prinášali pochopenie a silu, akými sa vyznačujú jednoduché, čisté duše. To mu dodávalo silu na veľké rozhodnutia, akým je rozhodnutie ihneď dať svoju slobodu k dispozícii Božím zámerom, poskytnúť im i svoje legitímne ľudské povolanie, svoje manželské šťastie, prijať podmienky, zodpovednosť a bremeno rodiny. To všetko prostredníctvom panenskej lásky, ktorá sa nedá s ničím porovnať, a zrieknutia sa prirodzenej manželskej lásky, ktorá je základom rodiny a zdrojom jej rastu.“ Toto podriadenie sa Bohu, táto pripravenosť vôle odovzdať seba samého všetkému, čo slúži jemu, nie je naozaj ničím menším než prejavom zbožnosti, ktorá je jedným z prejavov čnosti nábožnosti.

27. Spoločenstvo života medzi Jozefom a Ježišom nás opäť vedie k uvažovaniu nad tajomstvom vtelenia, konkrétne vo vzťahu k Ježišovej ľudskej prirodzenosti ako účinnému nástroju jeho božstva pre posvätenie človeka. „Mocou Kristovho božstva boli pre nás jeho ľudské skutky spásonosné, keď v nás spôsobovali prítomnosť milosti, či už z ich záslužnosti, alebo z inej príčiny.“ Spomedzi týchto činov evanjelisti venujú zvláštnu pozornosť najmä tým, ktoré sa týkajú tajomstva Veľkej noci, ale vyjadrujú tiež i dôležitosť fyzického kontaktu s Ježišom, keď ide o uzdravenie (porov. napr. Mk 1, 41), ako i vplyv, ktorým Ježiš zapôsobil na Jána Krstiteľa, keď ešte obaja boli v lonách svojich matiek (porov. Lk 1, 41 – 44).