Farnosť Poproč

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 48. týždni od 26. novembra – do 2. decembra 2018.

Bohoslužby

V sobotu o 17:30 fatimská pobožnosť.

V nedeľu po druhej sv. omši stretnutie prvoprijímajúcich a rodičov.

V nedeľu bude zbierka na katolícku charitu.

Požehnanie adventných vencov bude v sobotu a v nedeľu pri sv. omšiach.

Zbierka na energie pre kostol vyniesla 1134,50,- €. Všetkým darcom úprimne Pán Boh zaplať.

V čase neprítomnosti zastupuje duchovný otec z Nováčan.

Arcidiecézne centrum pre rodinu v Košiciach Vás srdečne pozýva na DUCHOVNÚ OBNOVU PRE ROZVEDENÝCH 30.11 – 2.12. 2018 do Bardejovských kúpeľov. Viac informácii na stránke rodina.rimkat.sk. Prihlasovacie a ďaľšie informácie: Slávka Kolesárová, 0905 288 845, alebo e-mailom: slavka.kolesarova1@gmail.com

DUCHOVNÉ SLOVO

Svätý Ondrej, apoštol

(30. november)

Sv. Ondrej, apoštol, sa narodil v Betsaide, v mestečku na brehu Tiberiadského jazera neďaleko Kafarnauma. Jeho otec sa volal Jonáš (Ján) a jeho mladším bratom bol Šimon Peter. Východní cirkevní spisovatelia nazývajú Ondreja „prvým povolaným“, lebo Ježiš práve jeho povolal ako prvého k apoštolskej práci. Pôvodom bol rybár – ako celá jeho rodina. Detstvo a mladosť prežil v Betsaide a potom, už s manželkou a bratom Šimonom sa usadili v prístavnom meste Kafarnaum. Aj tam sa venoval rybárstvu. Bolo to remeslo namáhavé, ale výnosné. Toto remeslo vykonávali spolu so Zebedejovcami – neskorším apoštolom Jánom a Jakubom a ich otcom.

Ondreja veľmi oslovilo vystúpenie Jána Krstiteľa. Spolu s Jánom, Zebedejovým synom, neskoršie Jánom apoštolom, patrili medzi verných Krstiteľových učeníkov. Keď Ján Krstiteľ raz s nimi stál, videl Pána Ježiša ísť smerom k nim, povedal im: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta“. (Jn 1, 29) Na druhý deň im znova povedal: „Hľa, Boží Baránok!“ Oni sa pohli za Ježišom. Vtedy zostali s ním. Ondrej potom vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša.“ A priviedol ho k nemu. Od toho času Ondrej a Šimon dochádzali k Ježišovi a boli aj svedkami prvého zázraku, ktorý urobil na svadbe v Káne. Z loďky Šimona Petra potom Kristus učil zástupy.

Cirkevní otcovia, najmä sv. Béda Ctihodný, nazývajú Ondreja „privádzačom ku Kristovi“. Okrem toho, že priviedol ku Kristovi svojho brata Šimona Petra, priviedol k nemu aj chlapca s piatimi chlebmi a dvoma rybami pri zázračnom rozmnožení chleba(Jn 6, 1-13) a takisto aj Grékov, ktorí prišli za Filipom s prosbou: „Chceli by sme vidieť Ježiša.“ (Jn 12, 13-25)

Po zoslaní Ducha Svätého žil Ondrej zhruba dvanásť rokov v Jeruzaleme. Potom odišiel pravdepodobne do Bitýnie (M. Ázia), južného Ruska (kmene Skýtov), odtiaľ do Trákie (dnešné Bulharsko a Rumunsko) a nakoniec do Grécka, kde dosiahol najväčšie apoštolské úspechy. Pohanské chrámy zostali prázdne, spustli, ľudia sa dávali krstiť. Podľa tradície ho v hlavnom meste Achájska (južné Grécko) v Patrase na podnet cisárskeho vladára Egea ukrižovali na kríži v podobe písmena X. Nepribili ho klincami, len ho priviazali. Na kríži umieral tri dni.

Okolo roku 356 dal cisár Konštanc preniesť jeho pozostatky do Konštantínopolu. Cisár chcel takto konkurovať Rímu, kde boli ostatky sv. apoštolov Petra a Pavla. Po páde Carihradu v roku 1206 pozostatky sv. Ondreja preniesli do katedrály v Amalfi (južne od Neapolu). V 15. storočí preniesli apoštolovu hlavu do Ríma, kde ju s veľkou úctou uložili v chráme sv. Petra. V roku 1964 však pápež Pavol VI. preniesol túto relikviu do Patrasu, kde je uložená v chráme sv. Ondreja. Sv. Ondrej je dodnes na popredných miestach úcty k svätým, najmä vo východných cirkvách.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 47. týždni od 19. novembra – do 25. novembra 2018.

Bohoslužby

V nedeľu   po druhej sv. omši bude stretnutie prvoprijímajúcich a rodičov.

DUCHOVNÉ SLOVO

Obetovanie Panny Márie

(21. november)

Sviatok obetovania Panny Márie má svoj základ v Mojžišovom zákone, ktorým sa Izraeliti riadili. V knihe Levitikus (Tretia kniha Mojžišova) sa píše: „Keď sa pominú dni jej (matkinho) očisťovania, či je to chlapec alebo dievča, prinesú kňazovi ku vchodu do stánku zjavenia ročného baránka na celostnú žertvu a holúbka alebo hrdličku na obetu za hriech. On to obetuje Pánovi a očistí ju od hriechu a bude čistá od svojho krvotoku. Toto je predpis o rodičke chlapca alebo dievčaťa. Keby však nemala na baránka, nech vezme dve hrdličky alebo dva holúbky, jedno na celostnú žertvu, druhé na obetu za hriech, kňaz ju zmieri a bude čistá.“ (Lv 12,6-8) Starozákonní Židia plnili tento Boží príkaz a nosili svoje deti do jeruzalemského chrámu, ktorý nahradil „stánok zjavenia“ na púšti. Mnohí nábožní Židia obetovali Bohu svoje deti zvláštnym spôsobom, ako to urobili aj rodičia Panny Márie Joachim a Anna. Po obetovaní ju nechali na výchovu vo výchovno-vzdelávacom ústave pre dievčatá. Tam ich viedli k čnostnému životu a službe Bohu, vzdelávali sa v Písmach, slúžili v chráme, doprevádzali bohoslužby spevom, vyšívali rúcha. Okrem toho ich však učili aj domácim prácam – varenie, upratovanie a podobne. V ústave mohlo každé dievča pobudnúť niekoľko rokov a potom sa vrátilo domov.

Začiatky slávenia sviatku siahajú do 6. storočia. Slávili ho v Jeruzaleme 21. novembra 543 v kostole Panny Márie. Od roku 730 ho slávili v celej východnej Cirkvi. Na západe ho prvýkrát slávil pápež Gregor XI. v roku 1372 v Avignone v pápežskej kaplnke. V druhej polovici 15. storočia pápeži Pius II. a Pavol II. zaviedli na tento sviatok odpustky. Slávenie sviatku sa šírilo ďalej, až koncom 16. storočia ho pápež Sixtus V. nariadil sláviť v celej Cirkvi.

V obrade nášho krstu sa nachádza časť, ktorá súvisí so starozákonným zvykom obetovania detí Pánu Bohu. Na záver obradu, pred požehnaním, rodičia obetujú svoje dieťa Pánu Bohu slovami: „Bože, žehnaj naše dieťa, aby jeho život bol tebe na slávu, jemu na spásu, nám na radosť a svetu na osoh.“

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 46. týždni od 12. novembra – do 18. novembra 2018.

Bohoslužby

V sobotu bude o 17:30 stretnutie birmovancov.

V nedeľu po druhej sv. omši stretnutie prvoprijímajúcich a rodičov.

V nedeľu bude zbierka na energie pre kostol.

DUCHOVNÉ SLOVO

sv. Alžbeta Uhorská (Durínska), grófka

(17. november)

Sv. Alžbeta Uhorská sa narodila v roku 1207 buď v Bratislave alebo v Sárospataku (vých. Maďarsko). Bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov a jeho manželky Gertrúdy. Už ako štvorročnú ju sľúbil jej otec za manželku Ľudovítovi, synovi Hermana, durínskeho grófa. Kvôli tomu ju chceli od mala učiť nemeckým obyčajom a zvykom. Poslali ju na hrad Wartburg a Eisenach. Násilná smrť jej matky ju ako mladú princeznú ovplyvnila k vrúcnejšiemu vzťahu k Bohu a viere. Bola veľmi skromná, vedela sa zriekať svetských veci, podľa svojich možností podporovala chudobných. Keď gróf Herman zomrel, jeho syn Ľudovít nebol ešte plnoletý, a tak namiesto neho vládla jeho matka Žofia, ktorá nepriala Alžbete. Nepáčilo sa jej, že sa nespráva presne podľa starých šľachtických zvykov, tŕňom v oku jej boli Alžbetina pomoc chudobným a sebazapieravý, skromný život. Len jej snúbenec Ľudovít sa jej zastával, veľmi sa mu páčili jej čnosti a povaha. Napriek odhováraniu si ju v roku 1221 vzal za ženu, hoci mala ešte len štrnásť rokov. Navzájom sa podporovali v čnostiach a skutkoch lásky. Alžbeta často v noci vstávala k modlitbe, rozjímala nad tajomstvami viery. Neprestala ani podporovať chudobných. Spolu mali tri deti: Hermana, Žofiu a Gertrúdu. Všetky tri boli veľmi dobre vychované, prví dvaja vzormi kresťanských panovníkov a bl. Gertrúda sa stala opátkou altenburského kláštora, zomrela v chýre svätosti.

V rokoch 1224-1225 nastalo pre neúrodu obdobie veľkého hladu a biedy. Alžbeta pomáhala, ako vedela. Rozdávala zo zásob svojho hradu, ba pre chorých postavila nemocnicu. Vlastnými rukami slúžila chorým, ošetrovala. V roku 1227 jej muž Ľudovít zomrel na mor, práve keď bol na križiackej výprave. Alžbeta mala iba dvadsať rokov. Keď jej doniesli správu o mužovej smrti, cítila sa, akoby sa stratilo všetko, kvôli čomu žila. V tom čase práve očakávala narodenie najmladšej dcéry Gertrúdy. Nevlastný brat jej muža, Henrich Raspe, násilím uchvátil vládu nad durínskym kniežatstvom, Alžbetu vyhnal a prísne zakázal komukoľvek v kniežatstve jej pomôcť. Deti jej predtým násilím odňali. Nikto sa nenašiel, kto by sa odvážil prestúpiť príkaz tyranského vládcu. Istý františkánsky kňaz jej pomohol nájsť príbytok v pastierni na samote. Po čase sa o tom dozvedela Matilda, sestra zomrelej Alžbetinej matky Gertrúdy, ktorá bola predstavenou kláštora v Kitzingene. Dala ju vyhľadať a priviesť k sebe do kláštora. Sám biskup Egbert potom začal vyjednávať s neľudským tyranom, ktorý vyhnal Alžbetu z domova. Po nejakom čase priviezli do Bambergu telo Alžbetinho muža Ľudovíta. Henrichovi sa vtedy pohlo srdce, oľutoval všetko, čo napáchal proti Alžbete a opustil palác aj hrad Wartburg. Vládu chcel odovzdať Alžbete. Tá však z hradu odišla, v meste Marburg nad Lahnom v roku 1229 založila nemocnicu sv. Františka z Assisi. Pri nemocnici si dala zariadiť chudobný byt podľa františkánskej špirituality a tam žila v chudobe a službe chorým. Keď sa o tom dozvedel jej otec Ondrej II., dal po ňu poslať, ona však odmietla so slovami, že žije dobrovoľne v chudobe, nič jej nechýba a je šťastná. V roku 1231 vážne ochorela a o štrnásť dní, 17. novembra zomrela. Na jej hrobe sa stalo mnoho zázrakov. Za svätú bola vyhlásená už štyri roky po smrti pápežom Gregorom IX.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 45. týždni od 5. novembra – do 11. novembra 2018.

Bohoslužby

V nedeľu po druhej sv. omši stretnutie prvoprijímajúcich a rodičov.

V sobotu o 17:00 stretnutie nad evanjeliom sv. Marka.

DUCHOVNÉ SLOVO

Výročie posviacky Lateránskej baziliky

(9. november)

Lateránska bazilika patrí medzi štyri hlavné baziliky Cirkvi. Nachádza sa na Lateránskom námestí v Ríme vedľa Lateránskeho paláca. Pôvod mena Laterani siaha až do čias okolo narodenia Krista. Vtedy Lateránsky palác patril rodu Laterani. Jej posledného potomka dal zavraždiť cisár Nero. Palác sa potom stal majetkom cisára. Keď nastúpil na cisársky trón Konštantín Veľký, daroval celý palác pápežovi Silvestrovi I. Vtedy sa stal sídlom pápežov a zostal ním takmer tisíc rokov. No v roku 1308 vyhorel, a tak sa pápež presťahoval do Vatikánskeho paláca. Zrúcaniny vyhoreného paláca dal odstrániť pápež Sixtus V. v roku 1586. Po odstránení ruín vystavali nový, terajší palác, ktorý však je oveľa menší. No pápeži už ostali bývať vo Vatikáne. Na rozkaz pápeža Jána XXIII. tam zriadili rímsky vikariát; Lateránsky palác sa tak stal sídlom rímskeho biskupstva. Sídli tam biskup (kardinál), ktorý zastupuje Sv. Otca vo vedení rímskej diecézy.

Lateránska bazilika je prvou zo všetkých rímskych bazilík. Niekedy sa zvykne nazývať aj „matkou všetkých kostolov“. Ďalšie baziliky sú: Bazilika sv. Petra vo Vatikáne, Bazilika sv. Pavla na Ostijskej ceste (fuori le mura – za múrmi mesta) a Bazilika Santa Maria Maggiore. Lateránska bazilika bola pôvodne zasvätená Najsvätejšiemu Spasiteľovi. Až neskôr k tomuto patrocíniu pridali aj sv. Jána, apoštola, a sv. Jána Krstiteľa. Pôvodne to bol päťloďový kostol, ktorý bol vystavaný za čias pápeža Miltiada v rokoch 310-314. No tento chrám bol viackrát zničený – Vandalmi v 5. storočí, zemetrasením v 9. storočí a požiarom v 17. storočí. Terajší chrám pochádza zo 17. storočia. Vtedy pápež Inocent X. poveril slávneho architekta Borrominiho, aby baziliku od základov obnovil. Priečelie chrámu pochádza z roku 1735 a apsida z roku 1885. Hlavné priečelie postavil z travertínu Alexander Galilei. Na vrchnom zábradlí je pätnásť sôch, ktoré predstavujú Krista, sv. Jána, apoštola, sv. Jána Krstiteľa a cirkevných učiteľov. Do baziliky vedie päť brán, z ktorých jedna je tzv. Porta sancta (Svätá brána), ktorá sa otvára iba počas milostivých (jubilejných) rokov. Bazilika je dlhá 130 metrov, má aj v súčasnosti päť lodí. Treba však podotknúť, že Borrominiho prestavba jej ubrala na bazilikálnom štýle, keďže každé dva stĺpy boli spojené múrmi a medzi viaceré dvojstĺpia vložil kaplnky. Vnútorné zariadenie a výzdoba je veľmi bohatá, keďže bola vytváraná počas stáročí.

Pred bazilikou sa nachádza socha sv. Františka Assiského (z r. 1927), ktorý dvíha ruky k Lateránu. Toto gesto pripomína stretnutie Františka s pápežom Inocentom III., ktorý ho videl predtým vo sne, ako zachraňuje praskajúcu Lateránsku baziliku, ktorá bola vtedy ešte pápežským chrámom a vo sne predstavovala celú Cirkev.

V bazilike sa v priebehu dejín konali mnohé synody a aj päť všeobecných cirkevných snemov (koncilov). V roku 1929 tu bola podpísaná tzv. Lateránska zmluva – dohoda medzi Vatikánskym štátom a Talianskom.

Lateránska bazilika je teda hlboko zapísaná v dejinách Cirkvi ako miesto konania mnohých udalostí, spojených s cirkevným i svetským životom. Výročie jej posvätenia bolo sprvu záležitosťou len rímskej diecézy, až neskôr sa rozšírilo na celú Cirkev.