Farnosť Poproč

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 38. týždni od 14. septembra – do 20. septembra 2020.

Bohoslužby

V nedeľu o 14:30 pobožnosť a o 15:00 katechéza pre birmovancov.

DUCHOVNÉ SLOVO

Ecclesia de Eucharistia (Cirkev žije z Eucharistie)

Z encykliky sv. Jána Pavla II.

59. „Ave, verum corpus natum de Maria Virgine!” Pred niekoľkými rokmi som slávil päťdesiate výročie môjho kňazstva. Dnes zakúšam milosť môcť ponúknuť Cirkvi túto encykliku o Eucharistii, a to na Zelený štvrtok v roku, na ktorý pripadá dvadsiate piate výročie mojej služby na Petrovom stolci. Robím tak so srdcom plným vďačnosti. Viac než pol storočia deň čo deň, od toho 2. novembra 1946, keď som slávil moju prvú svätú omšu v krypte svätého Leonarda v krakovskej wawelskej katedrále, sa moje oči sústreďovali na hostiu a kalich, v ktorých sa spojili čas a priestor a naživo sa predstavuje dráma Golgoty, odhaľujúc svoju tajomnú súčasnosť. Každý deň mohla moja viera rozpoznať v premenenom chlebe a víne božského Pocestného, ktorý sa jedného dňa pridal k dvom emauzským učeníkom, aby otvoril ich oči svetlu a ich srdcia nádeji (porov. Lk 24, 13-35).

Dovoľte, moji najmilší bratia a sestry, aby som v hlbokom zápale, sprevádzaný a posilňovaný vašou vierou, vzdal moje svedectvo viery v najsvätejšiu Eucharistiu. „Ave, verum corpus natum de Maria Virgine, vere passum, immolatum, in cruce pro homine!“ Tu je poklad Cirkvi, srdce sveta, závdavok cieľa, po ktorom túži každý človek, aj keď nevedome. Veľké tajomstvo, ktoré nás iste presahuje a podrobuje ťažkej skúške schopnosti našej mysle ísť ponad to, čo sa javí zmyslom. Tu sa naše zmysly končia – „visus, tactus, gustus in te fallitur“, hovorí sa v hymne Adoro te devote – a nám stačí len viera zakotvená v Kristovom slove, ktoré nám bolo odovzdané cez apoštolov. Dovoľte, aby som ako Peter na záver eucharistickej reči v Jánovom evanjeliu aj ja opakoval Kristovi v mene celej Cirkvi, v mene každého z vás: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“ (Jn 6, 68).

60. Na úsvite tohto nového tisícročia sme my všetci synovia Cirkvi vyzvaní s obnoveným nadšením kráčať kresťanským životom. Ako som napísal v apoštolskom liste Novo millennio ineunte, „nejde o to, aby sme našli nejaký ‚nový program’. Program tu už máme: je tu už dvetisíc rokov a obsahuje ho evanjelium a živá tradícia. Svoje ťažisko má napokon v samom Kristovi, ktorého treba poznať, milovať a nasledovať, aby sme mohli v ňom žiť trojičným životom a pretvárať s ním dejiny až po ich zavŕšenie v nebeskom Jeruzaleme“. Aktualizácia tohto programu obnoveného nadšenia v kresťanskom živote prechádza cez Eucharistiu.

Každé úsilie o svätosť, každá aktivita zameraná na uskutočňovanie poslania Cirkvi, každé napĺňanie pastoračných plánov musí čerpať potrebnú silu z eucharistického tajomstva a musí k nemu smerovať ako k svojmu vrcholu. V Eucharistii máme Ježiša, máme jeho vykupiteľskú obetu, máme jeho zmŕtvychvstanie, máme jeho dar Ducha Svätého, máme adoráciu, poslušnosť a lásku k Otcovi. Ak by sme zanedbali Eucharistiu, ako by sme sa mohli dostať z našej núdze?

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 37. týždni od 7. septembra – do 13. septembra 2020.

Bohoslužby

V nedeľu pobožnosť nebude.

V nedeľu pri sv. omšiach bude zbierka na Boží hrob.

DUCHOVNÉ SLOVO 

Ecclesia de Eucharistia (Cirkev žije z Eucharistie)

Z encykliky sv. Jána Pavla II.

56. Mária si celým svojím životom v Kristovej blízkosti, a nielen na Kalvárii, osvojila obetný rozmer Eucharistie. Keď niesla dieťa Ježiša do jeruzalemského chrámu, „aby ho predstavili Pánovi“ (Lk 2, 22), počula od starca Simeona predpoveď, že Dieťa bude znamením protirečenia a jej vlastnú dušu prenikne meč (porov. Lk 2, 34-35). Bola to predpoveď drámy ukrižovaného Syna aj stabat Mater Panny Márie pod krížom. Pripravujúc sa deň čo deň na Kalváriu, Mária žije akýsi druh anticipovanej Eucharistie, mohli by sme povedať duchovného prijímania túžby a obety, ktoré bude mať svoje zavŕšenie v spojení so Synom v jeho utrpení a ktoré sa potom prejaví – ako pamiatke jeho umučenia – v poveľkonočnom období v jej účasti na eucharistickom slávení, ktorému budú predsedať apoštoli.

Môžeme si predstaviť pocity Panny Márie, keď počúvala z úst Petra, Jána, Jakuba a iných apoštolov slová Poslednej večere „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22, 19)? To telo, ktoré sa obetovalo a teraz je sprítomnené v sviatostných znakoch, bolo to isté telo, ktoré sa počalo v jej lone! Prijať Eucharistiu muselo pre Máriu znamenať akoby opäť prijať vo svojom lone to srdce, ktoré bilo v súlade s jej srdcom, a znovu prežívať to, čo sama zakúsila pod krížom

57. „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). V pamiatke Kalvárie je prítomné všetko to, čo Kristus vykonal svojím utrpením a smrťou. Nechýba tu teda ani to, čo spravil vo vzťahu k svojej matke v náš prospech. Jej tu totiž odovzdáva svojho milovaného učeníka a v ňom aj každého z nás: „Źena, hľa, tvoj syn!” Rovnako hovorí každému z nás: „Hľa, tvoja matka!” (Jn 19, 26-27).

Źiť v Eucharistii pamiatku Kristovej smrti zahŕňa aj stále prijímať tento dar. Znamená to vziať podľa Jánovho príkladu so sebou tú, ktorá je nám vždy znova darovaná ako Matka. Zároveň to značí prijať úlohu pripodobňovať sa Kristovi, dať sa do Matkinej školy a nechať sa ňou sprevádzať. Mária je prítomná – s Cirkvou a ako Matka Cirkvi – pri každom z našich eucharistických slávení. Ak je medzi Cirkvou a Eucharistiou neoddeliteľný vzťah, to isté treba povedať aj o vzťahu Márie a Eucharistie. Aj preto je spomienka na Pannu Máriu už od starobylých čias jednoznačne prítomná v eucharistickom slávení tak na Východe ako Západe.

58. V Eucharistii sa Cirkev plne spája s Kristom a s jeho obetou, osvojujúc si Máriinho ducha. To je skutočnosť, ktorú si môžeme prehĺbiť čítaním Magnifikatu v eucharistickej perspektíve. Eucharistia totiž, tak ako Máriin chválospev, je predovšetkým chválou a vzdávaním vďaky. Keď Mária zvolá „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi“, nesie vo svojom lone Ježiša. Chváli Otca za Ježiša, no chváli ho aj v Ježišovi a s Ježišom. A presne to je pravý eucharistický postoj.

Mária si zároveň spomína na veľké činy, ktoré Boh vykonal v dejinách spásy podľa prisľúbení daných otcom (porov. Lk 1, 55), ohlasujúc obdivuhodný čin prekonávajúci všetky ostatné – vykupiteľské vtelenie. V Magnifikate je napokon prítomný aj eschatologický náboj Eucharistie. Vždy, keď sa nám Boží Syn predstavuje v „chudobe“ sviatostných znakov chleba a vína, je do sveta zasiaty zárodok nových dejín, kde sú „mocnári zosadení z trónov“ a „povýšení ponížení“ (porov. Lk 1, 52). Mária spieva o nových nebesiach a novej zemi, ktoré nachádzajú v Eucharistii svoju anticipáciu a v istom zmysle svoj programový plán. Ak Magnifikat vyjadruje Máriinu spiritualitu, nič nám lepšie nepomáha žiť eucharistické tajomstvo než táto spiritualita. Eucharistia je nám daná, aby sa náš život, tak ako Máriin, celý stal magnifikatom!

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 36. týždni od 31. augusta – do 6. septembra 2020.

Bohoslužby

Vo štvrtok po sv. omši a v piatok od 17:00 bude poklona Najsv. Sviatosti. V sobotu o 7:00 bude fatimská pobožnosť.

V stredu pri sv. omši bude vzývanie Ducha sv. na začiatku školského roka.

Spovedanie pred prvým piatkom: Streda a piatok od 16:00. Chorí a starší veriaci v piatok od 8:00. Prvoprijímajúci a príbuzní aj v sobotu od 9:30.

V nedeľu pri sv. omši o 10:00 bude slávnosť prvého svätého prijímania.

DUCHOVNÉ SLOVO 

Ecclesia de Eucharistia (Cirkev žije z Eucharistie)

Z encykliky sv. Jána Pavla II.

53. Ak chceme objaviť intímny vzťah, ktorý spája Cirkev s Eucharistiou v celom jeho bohatstve, nemôžeme zabudnúť na Máriu, Matku a vzor Cirkvi. V apoštolskom liste Rosarium Virginis Mariae, poukazujúc na Najsvätejšiu Pannu ako na Učiteľku kontemplácie Kristovej tváre, zaradil som medzi tajomstvá svetla aj ustanovenie Eucharistie. Mária nás naozaj môže viesť k tejto Najsvätejšej sviatosti, lebo má k nej hlboký vzťah. Evanjelium o tejto téme na prvý pohľad mlčí. V opise ustanovenia Eucharistie na Zelený štvrtok večer, sa o Márii nehovorí. Vieme však, že bola prítomná medzi apoštolmi, ktorí „jednomyseľne zotrvávali na modlitbách“ (Sk 1, 14) – v prvom spoločenstve zhromaždenom po nanebovstúpení Pána v očakávaní Turíc. Jej prítomnosť určite nemohla chýbať pri eucharistických sláveniach medzi veriacimi prvej kresťanskej generácie, ktorí sa vytrvalo zúčastňovali „na lámaní chleba“ (Sk 2, 42).

Máriin vzťah k Eucharistii však okrem jej účasti na eucharistickej hostine možno nepriamo naznačiť v súvise s jej vnútorným postojom. Mária je žena „eucharistická“ celým svojím životom. Cirkev, hľadiac na Máriu ako na svoj vzor, je povolaná nasledovať ju aj v jej vzťahu k tomuto najsvätejšiemu tajomstvu.

54. Mysterium fidei! Ak je Eucharistia tajomstvom viery, ktorá natoľko prevyšuje náš intelekt, že nás núti plne sa odovzdať Božiemu slovu, nikto nám nemôže byť v podobnom postoji takou pevnou oporou a vodkyňou ako Mária. Naše opakovanie Kristovho gesta pri Poslednej večeri pri napĺňaní jeho poslania „Toto robte na moju pamiatku!“ sa zároveň stáva prijatím Máriinho pozvania, aby sme ho bez váhania poslúchli: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2, 5). Materinskou starostlivosťou, ktorú Mária prejavila na svadbe v Káne Galilejskej, akoby nám hovorila: „Neváhajte, dôverujte slovám môjho Syna. On, ktorý bol schopný premeniť vodu na víno, je rovnako schopný učiniť z chleba a vína svoje telo a svoju krv, odovzdávajúc v tomto tajomstve veriacim živú pamiatku svojej Paschy, aby sa tak pre nich stal chlebom života.”

55.Mária uskutočňovala svoju eucharistickú vieru ešte skôr, ako bola Eucharistia ustanovená, a to pre samotnú skutočnosť, že ponúkla svoje panenské lono na vtelenie Božieho Slova. Keď Eucharistia poukazuje na utrpenie a vzkriesenie, zároveň je v kontinuite s vtelením. Mária pri zvestovaní počala Božieho Syna aj v jeho fyzickej prítomnosti s telom a krvou, anticipujúc v sebe to, čo sa sviatostne uskutočňuje v každom veriacom, ktorý prijíma pod spôsobom chleba a vína Pánovo telo a krv.

Jestvuje teda hlboká analógia medzi fiat, ktorým Mária odpovedala na anjelove slová, a amen, ktoré vyslovuje každý veriaci, keď prijíma Pánovo telo. Od Márie sa žiadalo, aby uverila, že ten, ktorý sa v nej počal pôsobením Ducha Svätého, bol Božím Synom (porov. Lk 1, 30-35). V kontinuite s vierou Panny Márie sa od nás v eucharistickom tajomstve žiada, aby sme uverili, že ten istý Ježiš, Boží Syn a Syn Márie, sa stáva s celým svojím božsko-ľudským bytím prítomný pod znakmi chleba a vína.

„Blahoslavená, ktorá uverila“ (Lk 1, 45): Mária v tajomstve vtelenia anticipovala aj eucharistickú vieru Cirkvi. Keď pri navštívení nesie v svojom lone Slovo, ktoré sa stalo telom, istým spôsobom sa stáva svätostánkom – prvým svätostánkom v dejinách -, kde Boží Syn, ešte neviditeľný ľudským očiam, umožňuje Alžbete adorovať ho, akoby vyžaroval svoje svetlo cez Máriine oči a hlas. A nie je vari Máriin unesený pohľad, keď kontempluje tvár práve narodeného Ježiša, ktorého drží vo svojom náručí, nedosiahnuteľným vzorom lásky, ktorým sa musí inšpirovať každé naše eucharistické spoločenstvo?

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 35. týždni od 24. augusta – do 30. augusta 2020.

Bohoslužby

Vo štvrtok adorácia nebude.

V nedeľu o 10:30 bude knsekrácia kostola v Nováčanoch.

DUCHOVNÉ SLOVO

Ecclesia de Eucharistia (Cirkev žije z Eucharistie)

Z encykliky sv. Jána Pavla II.

 52. Z uvedeného možno pochopiť veľkú zodpovednosť, akú majú pri slávení Eucharistie najmä kňazi, ktorým prináleží predsedať mu in persona Christi, zaručujúc svedectvo a službu spoločenstva nielen komunite, ktorá má priamu účasť na slávení, ale aj všeobecnej Cirkvi, ktorá je povolaná vždy, keď ide o Eucharistiu. Je potrebné vyjadriť žiaľ nad tým, že najmä počnúc rokmi pokoncilovej liturgickej reformy, pre zle pochopený zmysel kreativity a prispôsobenia nechýbali vybočenia, ktoré mnohým spôsobili utrpenie. Istá reakcia na „formalizmus“ viedla niektorých, zvlášť v istých oblastiach, považovať „formy“, ktoré si osvojila veľká liturgická tradícia Cirkvi a jej Magistérium, za nezáväzné, a zavádzať inovácie, ktoré neboli autorizované a často boli úplne nevyhovujúce.

Cítim preto ako svoju povinnosť vysloviť vrúcnu žiadosť, aby sa pri eucharistickom slávení s veľkou vernosťou zachovávali liturgické predpisy. Sú konkrétnym vyjadrením autentickej ekleziality Eucharistie; to je ich najhlbší zmysel. Liturgia nie je súkromným vlastníctvom ani celebranta, ani komunity, v ktorej sa tajomstvá slávia. Apoštol Pavol bol nútený obrátiť sa plamennými slovami na komunitu v Korinte pre vážne nedostatky v ich slávení Eucharistie, ktoré viedli k roztržkám (skísmata – schizmy) a vytváraniu siekt (_airéseis – heréza), porov. 1 Kor 11, 17-34. Aj v našich časoch by mala byť opäť objavená vernosť liturgickým predpisom a chápaná ako odlesk a svedectvo jednej a všeobecnej Cirkvi, ktorá sa stáva prítomnou pri každom slávení Eucharistie. Kňaz, ktorý slúži svätú omšu verne podľa liturgických predpisov, a komunita, ktorá sa im prispôsobuje, tichým, no výrečným spôsobom dokazujú svoju lásku k Cirkvi. Práve preto, aby som posilnil tento hlboký zmysel liturgických predpisov, požiadal som kompetentné dikastériá Rímskej kúrie, aby pripravili osobitný dokument na túto dôležitú tému, aj s odkazmi na podklady právneho charakteru. Nikto nesmie podceňovať tajomstvo, zverené do našich rúk: je príliš veľké, aby si niekto mohol dovoliť nakladať s ním podľa svojich predstáv, ktoré by nezodpovedali posvätnej povahe a univerzálnej dimenzii tohto tajomstva.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 34. týždni od 17. augusta – do 23. augusta 2020.

Bohoslužby

V nedeľu pobožnosť o 14:30.

Vo štvrtok pobožnosť po sv. omši.

V nedeľu po druhej sv. omši bude katechéza pre prvoprijímajúcich a rodičov.

DUCHOVNÉ SLOVO

Ecclesia de Eucharistia (Cirkev žije z Eucharistie)

Z encykliky sv. Jána Pavla II.

50. V tomto úsilí zachytiť adoráciu tajomstva, v rituálnej a estetickej perspektíve v istom zmysle súťažili medzi sebou kresťania Východu a Západu. Ako nevzdať vďaky Pánovi zvlášť za prínos, ktorý dalo kresťanské umenie veľkými architektonickými a maliarskymi dielami grécko-byzantskej tradície a celej geografickej oblasti slovanskej kultúry? Na Východe si posvätné umenie zachovalo osobitne silný zmysel pre tajomstvo, podnecujúc umelcov chápať snahu o vytvorenie krásna nielen ako prejav génia, ale aj ako autentickú službu viere. Jeho tvorcovia vysoko presiahli ponad samotné technické stvárnenie a vedeli sa učenlivo otvoriť vanutiu Božieho Ducha.

Lesk architektúr a mozaík na kresťanskom Východe a Západe je všeobecným dedičstvom veriacich a samy v sebe nesú túžbu, ba povedal by som zálohu žiadanej plnosti spoločenstva vo viere a v liturgickom slávení. To predpokladá a vyžaduje si, ako na slávnej Rubľovovej maľbe, Cirkev hlboko eucharistickú, v ktorej účasť na Kristovom tajomstve v lámanom chlebe je akoby ponorená do nevýslovnej jednoty troch božských osôb, robiac zo samotnej Cirkvi ikonu Trojice.

V tejto perspektíve umenia, usilujúceho sa všetkými svojimi prvkami vyjadriť zmysel Eucharistie podľa náuky Cirkvi, je potrebné venovať všetku pozornosť kritériám, ktoré usmerňujú budovanie a výzdobu posvätných priestorov. Tvorivý priestor, ktorý Cirkev vždy vytvárala, je široký, ako to dokazujú dejiny a ako som aj sám zdôraznil v Liste umelcom. Posvätné umenie musí však byť charakterizované svojou schopnosťou primerane vyjadriť tajomstvo prijaté v plnosti viery Cirkvi a podľa pastoračných usmernení predložených kompetentnou autoritou. To platí tak pre výtvarné umenia, ako aj pre posvätnú hudbu.

51. To, čo sa odohralo v krajinách antickej kristianizácie v oblasti posvätného umenia a liturgickej disciplíny, sa rozvíja aj na kontinentoch, kde je kresťanstvo mladšie. Druhý vatikánsky koncil si ako orientáciu osvojil zdravú a potrebnú inkulturáciu. Na početných pastoračných cestách som mal možnosť vo všetkých častiach sveta pozorovať, akou vitalitou sa vyznačuje eucharistické slávenie v kontakte s formami, štýlmi a citlivosťou rozmanitých kultúr. Prispôsobiac sa menlivým podmienkam času a priestoru, Eucharistia ponúka pokrm nielen jednotlivcom, ale aj celým národom a vytvára kresťansky inšpirované kultúry.

Je však potrebné, aby sa táto dôležitá činnosť prispôsobovania konala v stálom vedomí nevysloviteľného tajomstva, s ktorým je povolaná konfrontovať sa každá generácia. Poklad je príliš veľký a cenný na to, aby bolo možné podstúpiť riziko jeho ochudobnenia alebo poškodenia experimentmi či praktikami zavedenými bez pozorného overenia zo strany kompetentných cirkevných autorít. Ústredné miesto eucharistického tajomstva je také dôležité, že si vyžaduje, aby sa potrebné overenie konalo v úzkom vzťahu so Svätou stolicou. Ako som napísal v posynodálnej apoštolskej exhortácii Ecclesia in Asia, „podobná spolupráca má podstatný význam, lebo posvätná liturgia vyjadruje a slávi jedinú vieru, vyznávanú všetkými, a ako dedičstvo celej Cirkvi nemôže byť determinovaná miestnymi cirkvami izolovanými od univerzálnej Cirkvi“.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 33. týždni od 10. augusta – do 16. augusta 2020.

Bohoslužby

Vo štvrtok po sv. omši bude adorácia, tak isto aj v nedeľu o 14:30 (deň modlitieb za diecézu a o. biskupa).

V piatok a v sobotu pri sv. omšiach bude požehnanie bylín.

V nedeľu po druhej sv. omši katechéza pre prvoprijímajúcich.

DUCHOVNÉ SLOVO

Ecclesia de Eucharistia (Cirkev žije z Eucharistie)

Z encykliky sv. Jána Pavla II.

48. Tak ako žena, ktorá pomazala Ježiša v Betánii, Cirkev sa nebála „rozhadzovať“, investovať to najlepšie zo svojich zásob, aby vyjadrila svoj adorujúci úžas nad nesmiernym darom Eucharistie. Nemenej ako prví učeníci, poverení pripraviť veľkú miestnosť, sa aj Cirkev počas stáročí v meniacich sa kultúrach cítila podnecovaná sláviť Eucharistiu v podmienkach hodných takého veľkého tajomstva. V línii Ježišových slov a gest, rozvíjajúc dedičstvo judaizmu, sa zrodila kresťanská liturgia. Veď čo by mohlo stačiť na náležité prijatie daru, ktorý božský Źeních robí zo seba samého pre svoju nevestu Cirkev, dávajúc jednotlivým generáciám veriacich obetu, ktorú raz navždy obetoval na kríži, a stávajúc sa pokrmom všetkých veriacich? Ak si logika stolovania vyžaduje rodinnosť, Cirkev nikdy nepodľahla pokušeniu banalizovať túto „familiárnosť“ so svojím Źeníchom, zabúdajúc, že on je aj Pán a že spoločné stolovanie vždy zostáva obetnou hostinou, poznačenou krvou vyliatou na Golgote. Eucharistická hostina je skutočne posvätená hostina, v ktorej jednoduchosť znamení skrýva hĺbky Božej svätosti: „O Sacrum convivum, in quo Christus sumitur!“ Chlieb, ktorý sa láme na našich oltároch, dáva nám v našich podmienkach pútnikov na všetkých cestách sveta panis angelorum, anjelský chlieb, ku ktorému nemožno pristúpiť inak než s pokorou stotníka z evanjelia: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu“ (Mt 8, 8; Lk 7, 6).

49. V duchu tohto vznešeného zmyslu pre tajomstvo možno pochopiť, ako sa viera Cirkvi v eucharistické tajomstvo vyjadrovala počas dejín nielen v dôraze na vnútorný postoj zbožnosti, ale aj celým radom vonkajších prejavov, zameraných na to, aby pripomínali a zdôrazňovali veľkosť slávenej udalosti. Z tohto sa zrodila cesta, ktorá postupne viedla k vytvoreniu osobitného štatútu úpravy eucharistickej liturgie, rešpektujúc rozličné legitímne ustanovené cirkevné tradície. Na tomto základe sa rozvinulo aj bohaté umelecké dedičstvo. Architektúra, sochárstvo, maliarstvo, hudba, ktoré sa dali viesť kresťanským tajomstvom, v Eucharistii priamo alebo nepriamo našli motív veľkej inšpirácie.

Tak to bolo napríklad s architektúrou, ktorá, len čo to historické okolnosti dovolili, zažila prechod od pôvodných eucharistických miest v domus (príbytkoch) kresťanských rodín k slávnym bazilikám prvých storočí, k majestátnym katedrálam stredoveku až po veľké či malé chrámy, ktoré postupne posiali územia, kam sa rozšírilo kresťanstvo. Formy oltárov a svätostánkov sa rozvíjali v liturgických priestoroch, postupne sledujúc nielen vonkajšie motívy, ale aj podnety presného chápania tajomstva. To isté možno povedať o posvätnej hudbe, len čo si pomyslíme na inšpirované gregoriánske nápevy, na toľkých a často veľkých autorov, ktorí sa zžili s textami svätej omše. Nevyniká azda obrovské množstvo kvalitných diel a výrobkov umeleckých remesiel v oblasti predmetov a paramentov používaných pri eucharistickom slávení?

Možno povedať, že Eucharistia formujúc Cirkev a spiritualitu, mala zároveň silný vplyv na kultúru, osobitne v estetickej oblasti.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 32. týždni od 3. augusta – do 9. augusta 2020.

Bohoslužby

V nedeľu pobožnosť o 14:30, slávnostný ruženec, odprosenie Božského Srdca a premienka.

Vo štvrtok  po sv. omši a v piatok od 17:00 bude adorácia.

Na budúcu nedeľu a celý týždeň sa modlime novénu pred diecéznym odpustom Panny Márie Snežnej.

V nedeľu po druhej sv. omši katechéza pre prvoprijímajúcich, o 15:30 pre birmovancov.

Spovedanie pred prvým piatkom:

Štvrtok a piatok od 16:00. Chorí a starší veriaci v piatok od 8:00.

DUCHOVNÉ SLOVO 

Ecclesia de Eucharistia (Cirkev žije z Eucharistie)

Z encykliky sv. Jána Pavla II.

46. V encyklike Ut unum sint som aj ja prejavil ocenenie tohto ustanovenia, ktoré umožňuje postarať sa o spásu duší s primeraným rozlišovaním: „V tejto súvislosti je dôvodom radosti spomenúť si, že katolícki kňazi môžu v určitých ojedinelých prípadoch vysluhovať sviatosť Eucharistie, pokánia alebo pomazania chorých iným kresťanom, ktorí síce ešte nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, ale túžobne si želajú prijať sviatosti, prosia o ne a vyznávajú vieru, akú v týchto sviatostiach vyznáva Katolícka cirkev. Opačne zase sa v určitých prípadoch za zvláštnych okolností môžu katolíci obrátiť s prosbou o prijatie týchto sviatostí na duchovných tých cirkví, kde sa platne vysluhujú.“

Je potrebné pozorne sledovať tieto podmienky, ktoré sú neodvolateľné, i keď ide o jednotlivé presne určené prípady, pretože odmietnutie jednej alebo viacerých právd o týchto sviatostiach, a medzi nimi tej, ktorá sa týka nevyhnutnosti služobného kňazstva na to, aby boli platné, robí žiadateľa nedisponovaným na ich platné prijatie. A platí to aj naopak: veriaci katolík nemôže prijať Eucharistiu v komunite, ktorej chýba platná sviatosť posvätného stavu.

Verné zachovávanie celku smerníc ustanovených v tejto problematike je prejavom a zároveň garanciou tak lásky k Ježišovi Kristovi v Najsvätejšej sviatosti, ako aj k bratom iného kresťanského vyznania, voči ktorým sme zaviazaní svedectvom pravdy, rovnako ako voči samému dielu napomáhania jednoty.

47. Kto číta v synoptických evanjeliách opis ustanovenia Eucharistie, zostane prekvapený jednoduchosťou a zároveň „vážnosťou“, s akou Ježiš cez Poslednú večeru ustanovuje túto veľkú sviatosť. Jestvuje udalosť, ktorá je v určitom zmysle prelúdiom: pomazanie v Betánii. Istá žena, ktorú Ján identifikuje s Máriou, Lazárovou sestrou, vyliala na Ježišovu hlavu nádobku voňavého nardového oleja, čo vyvolalo u učeníkov – zvlášť u Judáša (porov. Mt 26, 8; Mk 14, 4; Jn 12, 4) – protestnú reakciu, akoby bolo také gesto vzhľadom na potreby chudobných neodpustiteľným rozhadzovaním. No Ježišovo hodnotenie je úplne opačné. Bez toho, žeby niečo ubral z povinnosti lásky voči biednym, ktorým sa učeníci vždy budú musieť venovať –„veď chudobných máte vždy medzi sebou” (Mt 26, 11; Mk 14, 7; porov. Jn 12, 8) -, on vidí blízku udalosť vlastnej smrti i vlastného pochovania a oceňuje toto pomazanie ako anticipáciu úcty, ktorej bude jeho telo hodné aj po smrti, neoddeliteľne viazané také, aké je, na tajomstvo jeho osoby.

Opis v synoptických evanjeliách pokračuje úlohou, ktorú Ježiš dáva učeníkom, aby pripravili veľkú miestnosť, potrebnú na zjedenie veľkonočného baránka (porov. Mk 14, 15; Lk 22, 12), a rozprávaním o ustanovení Eucharistie. Umožňuje nám aspoň čiastočne vidieť rámec židovských zvykov pri veľkonočnej večeri až po zaspievanie chválospevu (porov. Mt 26, 30; Mk 14, 26). Opis nám vedomým a slávnostným spôsobom – i keď v obmenách rozličných tradícií – ponúka slová, ktoré Ježiš povedal nad chlebom a vínom, pričom on sám použil konkrétne vyjadrenia darované telo a preliata krv. Všetky tieto podrobnosti nám evanjelisti rozprávajú vo svetle praxe lámania chleba, ktorá už bola ustálená v prvotnej Cirkvi. No je isté, že od samotného Ježišovho prežívania udalosť Zeleného štvrtka evidentne nesie črty liturgickej citlivosti, formovanej starozákonnou tradíciou a pripravenej premeniť sa na kresťanské slávenie v súlade s novým obsahom Veľkej noci.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 31. týždni od 27. júla – do 2. augusta 2020.

Bohoslužby

V nedeľu pobožnosť o 14:30.

V sobotu o 7:00 fatimská pobožnosť, o 17:30 adorácia za rodiny. Vo štvrtok po sv. omši bude adorácia.

2.augusta možno vo farských a katedrálnych kostoloch získať úplné odpustky „Porciunkuly.“ Skutok predpísaný na získanie odpustkov je nábožná návšteva kostola spojená s Modlitbou Pána (Otče náš) a vyznaním viery (Verím v Boha). Okrem toho treba splniť tri podmienky: sv. spoveď, sv. prijímanie a modlitba na úmysel Svätého Otca (napr. Otče náš, Zdravas a Sláva). (Ench. Indulgentiarum, conc. 35). Tieto odpustky možno získať aj vo františkárskych kostoloch.

V nedeľu po druhej sv. omši katechéza pre prvoprijímajúcich.

Zbierka na opravy vyniesla 2432,-€. Všetkým darcom úprimne Pán Boh zaplať. 

DUCHOVNÉ SLOVO

Ecclesia de Eucharistia (Cirkev žije z Eucharistie)

Z encykliky sv. Jána Pavla II.

43. V prospech toho, aby sme Eucharistiu považovali za sviatosť cirkevného spoločenstva, je argument, na ktorý pre jeho dôležitosť nesmieme zabúdať: myslím na jej vzťah s ekumenickým úsilím. Všetci musíme ďakovať Najsvätejšej Trojici za to, že mnohých veriacich zo všetkých častí sveta sa v posledných desaťročiach dotkla vrúcna túžba po jednote medzi všetkými kresťanmi. Druhý vatikánsky koncil na začiatku dekrétu o ekumenizme v tom vidí osobitný Boží dar. Bola to účinná milosť, ktorá dala do pohybu aj nás, synov Katolíckej cirkvi, ako aj našich bratov z iných cirkví a cirkevných spoločenstiev.

Túžba po méte jednoty nás podnecuje obrátiť pohľad na Eucharistiu, ktorá je najvyššou sviatosťou jednoty Božieho ľudu tým, že je jej náležitým vyjadrením a nevyčerpateľným zdrojom. Pri slávení eucharistickej obety Cirkev vznáša svoje prosby k Bohu, Otcovi milosrdenstva, aby svojim veriacim daroval plnosť darov Ducha Svätého, aby sa stali v Kristovi jedno telo a jeden duch. Keď predkladá túto modlitbu Otcovi svetla, od ktorého pochádza „každý dobrý údel, každý dokonalý dar“ (Jak 1, 17), Cirkev verí v jej účinnosť, lebo sa modlí v spojení s Kristom, hlavou a ženíchom, ktorý si prisvojuje volanie svojej nevesty a spája ho so svojou vykupiteľskou obetou.

44. Práve preto, že jednota Cirkvi – ktorú Eucharistia uskutočňuje prostredníctvom obety a účasti na Pánovom tele a krvi – si bezvýhradne vyžaduje úplné spoločenstvo vo zväzkoch vyznávania viery, sviatostí a cirkevnej správy, nie je možné koncelebrovať túto eucharistickú liturgiu, kým sa nevytvorí integrita uvedených zväzkov. Podobná koncelebrácia by nebola platným prostriedkom a mohla by sa naopak prejaviť ako prekážka pri dosahovaní plného spoločenstva, zdôrazňujúc zmysel odstupu od cieľa a vnášajúc nejasnosť do jednej alebo druhej pravdy viery alebo posilňujúc ju. Cesta k plnej jednote sa nemôže uskutočňovať inak ako v pravde. Cirkevný zákon príslušným zákazom nenecháva priestor na neistotu, v úcte rešpektujúc morálnu normu vyhlásenej Druhým vatikánskym koncilom.

Rád by som však poukázal na to, čo som dodal v encyklike Ut unum sint, keď som sa vyjadril k nemožnosti mať účasť na eucharistickom prežívaní: „Avšak túžobne si želáme spoločne sláviť Eucharistiu Pána a už toto želanie bude spoločnou oslavou a spoločnou prosebnou modlitbou. Spoločne sa obraciame na Otca, a to čoraz viac len jedným srdcom.“

45. Ak v nijakom prípade nie je právoplatná koncelebrácia, pokiaľ chýba plné spoločenstvo, to isté neplatí, čo sa týka rozdávania svätého prijímania v mimoriadnych okolnostiach osobám patriacim k cirkvám a cirkevným spoločenstvám, ktoré nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Vtedy je totiž kritériom nutnosť postarať sa o vážnu duchovnú potrebu na večnú spásu jednotlivých veriacich, a nie na uskutočňovanie intercommunia, nemožného, kým sa plne nevytvoria viditeľné zväzky cirkevného spoločenstva.

Týmto smerom sa pohol Druhý vatikánsky koncil, keď ustanovil vzťah, ktorý možno udržiavať s východnými kresťanmi, ktorí sú bona fide oddelení od Katolíckej cirkvi, spontánne žiadajú prijať Eucharistiu od katolíckeho vysluhovateľa a sú dobre disponovaní. Tento postup bol ratifikovaný oboma kódexami, v ktorých sa s patričnými prispôsobeniami počíta aj s prípadom iných, nielen východných kresťanov, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 30. týždni od 20. júla – do 26. júla 2020.

Bohoslužby

V nedeľu pobožnosť nebude.

Sv. omše v kostole sv. Anny budú v sobotu o 17:30 a v nedeľu o 10:30.

DUCHOVNÉ SLOVO

Ecclesia de Eucharistia (Cirkev žije z Eucharistie)

Z encykliky sv. Jána Pavla II.

 40. Eucharistia tvorí spoločenstvo a vychováva k spoločenstvu. Svätý Pavol napísal korintským veriacim, ako veľmi sú ich roztržky, ktoré sa objavujú pri eucharistických zhromaždeniach, v protiklade s tým, čo slávia – s Pánovou večerou. V dôsledku toho ich vyzval, aby sa zamysleli nad pravou podstatou Eucharistie a tak sa vrátili k pravému bratskému duchu (porov. 1 Kor 11, 17-34). Účinný ohlas tejto požiadavky vidíme u svätého Augustína, ktorý – pripomínajúc apoštolove slová „Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy” (1 Kor 12, 27) – poznamenáva: „Ak vy ste jeho telo a jeho údy, na Pánovom stole je položené to, čo je vaše tajomstvo; áno, vy prijímate to, čo je vaše tajomstvo.“ A z tohto konštatovania vyvodzuje: „Kristus Pán (…) posvätil na obetnom stole tajomstvo nášho pokoja a našej jednoty. Kto prijíma tajomstvo jednoty, ale nezachováva zväzky pokoja, neprijíma sviatosť vo svoj prospech, ale ako dôkaz proti sebe samému.“

41. Táto osobitná účinnosť v napomáhaní spoločenstva, ktorá je vlastná Eucharistii, je jedným z dôvodov významu nedeľnej svätej omše. O nej a o ostatných dôvodoch, ktoré ju činia základom života Cirkvi a jednotlivých veriacich, som sa zastavil v apoštolskom liste o svätení nedele Dies Domini, pripomínajúc medziiným, že pre veriacich je účasť na svätej omši povinnosťou – okrem prípadu vážnej prekážky -, a tak sa na pastierov kladie z toho vyplývajúca úloha ponúknuť všetkým efektívnu možnosť naplniť toto prikázanie. Neskôr, v apoštolskom liste Novo millennio ineunte, keď som načrtával pastoračnú cestu Cirkvi na začiatku tretieho tisícročia, chcel som položiť osobitný dôraz na nedeľnú Eucharistiu, zdôrazňujúc jej účinnosť pri tvorení spoločenstva. „Svätá omša“ – napísal som – „je privilegovaným miestom, kde sa spoločenstvo trvale zvestuje a pestuje. Práve prostredníctvom účasti na Eucharistii sa Deň Pána stáva aj Dňom Cirkvi, ktorá tak môže účinným spôsobom plniť svoju úlohu sviatosti jednoty.“

42. Chrániť a napomáhať cirkevné spoločenstvo je úlohou každého veriaceho, ktorý nachádza v Eucharistii ako sviatosti jednoty Cirkvi oblasť osobitnej starostlivosti. Ešte v konkrétnejšej podobe a s väčšou zodpovednosťou sa táto oblasť týka pastierov Cirkvi, každého podľa vlastného stupňa a vlastného cirkevného úradu. Preto Cirkev stanovila normy, ktoré slúžia na to, aby napomáhali časté a plodné pristupovanie k eucharistickému stolu, ako aj vymedzila objektívne podmienky, v ktorých nemožno prijímanie udeľovať. Starostlivosť v napomáhaní ich verného zachovávania sa stáva praktickým vyjadrením lásky k Eucharistii a k Cirkvi.