FARSKÉ OZNAMY

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 37. týždni od 7. septembra – do 13. septembra 2020.

Bohoslužby

V nedeľu pobožnosť nebude.

V nedeľu pri sv. omšiach bude zbierka na Boží hrob.

DUCHOVNÉ SLOVO 

Ecclesia de Eucharistia (Cirkev žije z Eucharistie)

Z encykliky sv. Jána Pavla II.

56. Mária si celým svojím životom v Kristovej blízkosti, a nielen na Kalvárii, osvojila obetný rozmer Eucharistie. Keď niesla dieťa Ježiša do jeruzalemského chrámu, „aby ho predstavili Pánovi“ (Lk 2, 22), počula od starca Simeona predpoveď, že Dieťa bude znamením protirečenia a jej vlastnú dušu prenikne meč (porov. Lk 2, 34-35). Bola to predpoveď drámy ukrižovaného Syna aj stabat Mater Panny Márie pod krížom. Pripravujúc sa deň čo deň na Kalváriu, Mária žije akýsi druh anticipovanej Eucharistie, mohli by sme povedať duchovného prijímania túžby a obety, ktoré bude mať svoje zavŕšenie v spojení so Synom v jeho utrpení a ktoré sa potom prejaví – ako pamiatke jeho umučenia – v poveľkonočnom období v jej účasti na eucharistickom slávení, ktorému budú predsedať apoštoli.

Môžeme si predstaviť pocity Panny Márie, keď počúvala z úst Petra, Jána, Jakuba a iných apoštolov slová Poslednej večere „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22, 19)? To telo, ktoré sa obetovalo a teraz je sprítomnené v sviatostných znakoch, bolo to isté telo, ktoré sa počalo v jej lone! Prijať Eucharistiu muselo pre Máriu znamenať akoby opäť prijať vo svojom lone to srdce, ktoré bilo v súlade s jej srdcom, a znovu prežívať to, čo sama zakúsila pod krížom

57. „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19). V pamiatke Kalvárie je prítomné všetko to, čo Kristus vykonal svojím utrpením a smrťou. Nechýba tu teda ani to, čo spravil vo vzťahu k svojej matke v náš prospech. Jej tu totiž odovzdáva svojho milovaného učeníka a v ňom aj každého z nás: „Źena, hľa, tvoj syn!” Rovnako hovorí každému z nás: „Hľa, tvoja matka!” (Jn 19, 26-27).

Źiť v Eucharistii pamiatku Kristovej smrti zahŕňa aj stále prijímať tento dar. Znamená to vziať podľa Jánovho príkladu so sebou tú, ktorá je nám vždy znova darovaná ako Matka. Zároveň to značí prijať úlohu pripodobňovať sa Kristovi, dať sa do Matkinej školy a nechať sa ňou sprevádzať. Mária je prítomná – s Cirkvou a ako Matka Cirkvi – pri každom z našich eucharistických slávení. Ak je medzi Cirkvou a Eucharistiou neoddeliteľný vzťah, to isté treba povedať aj o vzťahu Márie a Eucharistie. Aj preto je spomienka na Pannu Máriu už od starobylých čias jednoznačne prítomná v eucharistickom slávení tak na Východe ako Západe.

58. V Eucharistii sa Cirkev plne spája s Kristom a s jeho obetou, osvojujúc si Máriinho ducha. To je skutočnosť, ktorú si môžeme prehĺbiť čítaním Magnifikatu v eucharistickej perspektíve. Eucharistia totiž, tak ako Máriin chválospev, je predovšetkým chválou a vzdávaním vďaky. Keď Mária zvolá „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi“, nesie vo svojom lone Ježiša. Chváli Otca za Ježiša, no chváli ho aj v Ježišovi a s Ježišom. A presne to je pravý eucharistický postoj.

Mária si zároveň spomína na veľké činy, ktoré Boh vykonal v dejinách spásy podľa prisľúbení daných otcom (porov. Lk 1, 55), ohlasujúc obdivuhodný čin prekonávajúci všetky ostatné – vykupiteľské vtelenie. V Magnifikate je napokon prítomný aj eschatologický náboj Eucharistie. Vždy, keď sa nám Boží Syn predstavuje v „chudobe“ sviatostných znakov chleba a vína, je do sveta zasiaty zárodok nových dejín, kde sú „mocnári zosadení z trónov“ a „povýšení ponížení“ (porov. Lk 1, 52). Mária spieva o nových nebesiach a novej zemi, ktoré nachádzajú v Eucharistii svoju anticipáciu a v istom zmysle svoj programový plán. Ak Magnifikat vyjadruje Máriinu spiritualitu, nič nám lepšie nepomáha žiť eucharistické tajomstvo než táto spiritualita. Eucharistia je nám daná, aby sa náš život, tak ako Máriin, celý stal magnifikatom!