Farnosť Poproč

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 46. týždni od 12. novembra – do 18. novembra 2018.

Bohoslužby

V sobotu bude o 17:30 stretnutie birmovancov.

V nedeľu po druhej sv. omši stretnutie prvoprijímajúcich a rodičov.

V nedeľu bude zbierka na energie pre kostol.

DUCHOVNÉ SLOVO

sv. Alžbeta Uhorská (Durínska), grófka

(17. november)

Sv. Alžbeta Uhorská sa narodila v roku 1207 buď v Bratislave alebo v Sárospataku (vých. Maďarsko). Bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov a jeho manželky Gertrúdy. Už ako štvorročnú ju sľúbil jej otec za manželku Ľudovítovi, synovi Hermana, durínskeho grófa. Kvôli tomu ju chceli od mala učiť nemeckým obyčajom a zvykom. Poslali ju na hrad Wartburg a Eisenach. Násilná smrť jej matky ju ako mladú princeznú ovplyvnila k vrúcnejšiemu vzťahu k Bohu a viere. Bola veľmi skromná, vedela sa zriekať svetských veci, podľa svojich možností podporovala chudobných. Keď gróf Herman zomrel, jeho syn Ľudovít nebol ešte plnoletý, a tak namiesto neho vládla jeho matka Žofia, ktorá nepriala Alžbete. Nepáčilo sa jej, že sa nespráva presne podľa starých šľachtických zvykov, tŕňom v oku jej boli Alžbetina pomoc chudobným a sebazapieravý, skromný život. Len jej snúbenec Ľudovít sa jej zastával, veľmi sa mu páčili jej čnosti a povaha. Napriek odhováraniu si ju v roku 1221 vzal za ženu, hoci mala ešte len štrnásť rokov. Navzájom sa podporovali v čnostiach a skutkoch lásky. Alžbeta často v noci vstávala k modlitbe, rozjímala nad tajomstvami viery. Neprestala ani podporovať chudobných. Spolu mali tri deti: Hermana, Žofiu a Gertrúdu. Všetky tri boli veľmi dobre vychované, prví dvaja vzormi kresťanských panovníkov a bl. Gertrúda sa stala opátkou altenburského kláštora, zomrela v chýre svätosti.

V rokoch 1224-1225 nastalo pre neúrodu obdobie veľkého hladu a biedy. Alžbeta pomáhala, ako vedela. Rozdávala zo zásob svojho hradu, ba pre chorých postavila nemocnicu. Vlastnými rukami slúžila chorým, ošetrovala. V roku 1227 jej muž Ľudovít zomrel na mor, práve keď bol na križiackej výprave. Alžbeta mala iba dvadsať rokov. Keď jej doniesli správu o mužovej smrti, cítila sa, akoby sa stratilo všetko, kvôli čomu žila. V tom čase práve očakávala narodenie najmladšej dcéry Gertrúdy. Nevlastný brat jej muža, Henrich Raspe, násilím uchvátil vládu nad durínskym kniežatstvom, Alžbetu vyhnal a prísne zakázal komukoľvek v kniežatstve jej pomôcť. Deti jej predtým násilím odňali. Nikto sa nenašiel, kto by sa odvážil prestúpiť príkaz tyranského vládcu. Istý františkánsky kňaz jej pomohol nájsť príbytok v pastierni na samote. Po čase sa o tom dozvedela Matilda, sestra zomrelej Alžbetinej matky Gertrúdy, ktorá bola predstavenou kláštora v Kitzingene. Dala ju vyhľadať a priviesť k sebe do kláštora. Sám biskup Egbert potom začal vyjednávať s neľudským tyranom, ktorý vyhnal Alžbetu z domova. Po nejakom čase priviezli do Bambergu telo Alžbetinho muža Ľudovíta. Henrichovi sa vtedy pohlo srdce, oľutoval všetko, čo napáchal proti Alžbete a opustil palác aj hrad Wartburg. Vládu chcel odovzdať Alžbete. Tá však z hradu odišla, v meste Marburg nad Lahnom v roku 1229 založila nemocnicu sv. Františka z Assisi. Pri nemocnici si dala zariadiť chudobný byt podľa františkánskej špirituality a tam žila v chudobe a službe chorým. Keď sa o tom dozvedel jej otec Ondrej II., dal po ňu poslať, ona však odmietla so slovami, že žije dobrovoľne v chudobe, nič jej nechýba a je šťastná. V roku 1231 vážne ochorela a o štrnásť dní, 17. novembra zomrela. Na jej hrobe sa stalo mnoho zázrakov. Za svätú bola vyhlásená už štyri roky po smrti pápežom Gregorom IX.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 45. týždni od 5. novembra – do 11. novembra 2018.

Bohoslužby

V nedeľu po druhej sv. omši stretnutie prvoprijímajúcich a rodičov.

V sobotu o 17:00 stretnutie nad evanjeliom sv. Marka.

DUCHOVNÉ SLOVO

Výročie posviacky Lateránskej baziliky

(9. november)

Lateránska bazilika patrí medzi štyri hlavné baziliky Cirkvi. Nachádza sa na Lateránskom námestí v Ríme vedľa Lateránskeho paláca. Pôvod mena Laterani siaha až do čias okolo narodenia Krista. Vtedy Lateránsky palác patril rodu Laterani. Jej posledného potomka dal zavraždiť cisár Nero. Palác sa potom stal majetkom cisára. Keď nastúpil na cisársky trón Konštantín Veľký, daroval celý palác pápežovi Silvestrovi I. Vtedy sa stal sídlom pápežov a zostal ním takmer tisíc rokov. No v roku 1308 vyhorel, a tak sa pápež presťahoval do Vatikánskeho paláca. Zrúcaniny vyhoreného paláca dal odstrániť pápež Sixtus V. v roku 1586. Po odstránení ruín vystavali nový, terajší palác, ktorý však je oveľa menší. No pápeži už ostali bývať vo Vatikáne. Na rozkaz pápeža Jána XXIII. tam zriadili rímsky vikariát; Lateránsky palác sa tak stal sídlom rímskeho biskupstva. Sídli tam biskup (kardinál), ktorý zastupuje Sv. Otca vo vedení rímskej diecézy.

Lateránska bazilika je prvou zo všetkých rímskych bazilík. Niekedy sa zvykne nazývať aj „matkou všetkých kostolov“. Ďalšie baziliky sú: Bazilika sv. Petra vo Vatikáne, Bazilika sv. Pavla na Ostijskej ceste (fuori le mura – za múrmi mesta) a Bazilika Santa Maria Maggiore. Lateránska bazilika bola pôvodne zasvätená Najsvätejšiemu Spasiteľovi. Až neskôr k tomuto patrocíniu pridali aj sv. Jána, apoštola, a sv. Jána Krstiteľa. Pôvodne to bol päťloďový kostol, ktorý bol vystavaný za čias pápeža Miltiada v rokoch 310-314. No tento chrám bol viackrát zničený – Vandalmi v 5. storočí, zemetrasením v 9. storočí a požiarom v 17. storočí. Terajší chrám pochádza zo 17. storočia. Vtedy pápež Inocent X. poveril slávneho architekta Borrominiho, aby baziliku od základov obnovil. Priečelie chrámu pochádza z roku 1735 a apsida z roku 1885. Hlavné priečelie postavil z travertínu Alexander Galilei. Na vrchnom zábradlí je pätnásť sôch, ktoré predstavujú Krista, sv. Jána, apoštola, sv. Jána Krstiteľa a cirkevných učiteľov. Do baziliky vedie päť brán, z ktorých jedna je tzv. Porta sancta (Svätá brána), ktorá sa otvára iba počas milostivých (jubilejných) rokov. Bazilika je dlhá 130 metrov, má aj v súčasnosti päť lodí. Treba však podotknúť, že Borrominiho prestavba jej ubrala na bazilikálnom štýle, keďže každé dva stĺpy boli spojené múrmi a medzi viaceré dvojstĺpia vložil kaplnky. Vnútorné zariadenie a výzdoba je veľmi bohatá, keďže bola vytváraná počas stáročí.

Pred bazilikou sa nachádza socha sv. Františka Assiského (z r. 1927), ktorý dvíha ruky k Lateránu. Toto gesto pripomína stretnutie Františka s pápežom Inocentom III., ktorý ho videl predtým vo sne, ako zachraňuje praskajúcu Lateránsku baziliku, ktorá bola vtedy ešte pápežským chrámom a vo sne predstavovala celú Cirkev.

V bazilike sa v priebehu dejín konali mnohé synody a aj päť všeobecných cirkevných snemov (koncilov). V roku 1929 tu bola podpísaná tzv. Lateránska zmluva – dohoda medzi Vatikánskym štátom a Talianskom.

Lateránska bazilika je teda hlboko zapísaná v dejinách Cirkvi ako miesto konania mnohých udalostí, spojených s cirkevným i svetským životom. Výročie jej posvätenia bolo sprvu záležitosťou len rímskej diecézy, až neskôr sa rozšírilo na celú Cirkev.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 44. týždni od 29. októbra – do 4. novembra 2018.

Bohoslužby

Ružencové pobožnosti budú polhodinu pred sv. omšou.

V sobotu o 7:00 fatimská pobožnosť, o 17:30 adorácia za rodiny.  V nedeľu po druhej sv. omši stretnutie prvoprijímajúcich a rodičov o 15:30 stretnutie birmovancov.

Zbierka na misie vyniesla 472,-€. Všetkým darcom úprimne Pán Boh zaplať.

Spovedanie pred prvým piatkom:

Utorok a v stredu od 16:00, v piatok počas adorácie.

Chorí a starší veriaci v piatok od 8:30 vo zvyčajnom poradí ulíc.

DUCHOVNÉ SLOVO

Spomienka na všetkých verných zosnulých

(2. november)

Náuka Cirkvi o posmrtnom živote hovorí, že po smrti má duša tri možnosti: buď odchádza do neba, do pekla alebo do očistca, z ktorého sa neskôr dostane do neba. Dňa 2. novembra si pripomíname všetky duše, ktoré sú ešte v očistci. Tam si totiž nemôžu sami pomôcť. Pomáhať im môžeme svojimi modlitbami a odpustkami, ktoré môžeme v dňoch 1.-8. novembra pre nich získať. Tieto duše síce majú odpustené hriechy, no v očistci si musia odpykať následky za hriechy, teda tresty. Očistec je podobný pekelným mukám, no existuje v ňom na rozdiel od pekla radostná nádej, že po odtrpení všetkých trestov s istotou nasledujú nebeské radosti. Duše trpiace v očistci označujeme ako Cirkev trpiacu.

Modliť sa za zosnulých je prastará obyčaj, ktorá existovala dokonca aj u pohanov. Tí vo výročný deň smrti spomínali na svojich zosnulých a prinášali za nich obety. Židia takisto konali modlitby a obety za zosnulých, napr. Júda Machabejský poslal do Jeruzalema dvetisíc drachiem striebra, aby sa v chráme konali modlitby a obety za odpustenie hriechov tých, ktorí padli v bitkách s pohanmi (Mach 2, 43-46). Aj Pán Ježiš sa počas svojho života na zemi vyjadril v podobnom duchu – zmieriť sa už počas cesty pred súd, aby nás sudca neuvrhol do väzenia odpykať si celú dlžobu (Mt 5, 25-26; Lk 12,58-59). Tiež hovorí o hriechoch, ktoré sa neodpustia ani v tomto veku ani v budúcom (Mt 12,31-32). Sv. Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom zase píše: dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň. (1 Kor 3,13-15). Podľa výkladu sv. Ambróza treba chápať tieto slová v tom zmysle, že po smrti bude ešte možnosť očistenia od trestov za zlé činy človeka.

Pôvod spomienky na zosnulých siaha do roku 998, keď opát benediktínskeho kláštora v Cluny sv. Odilo nariadil, aby sa pre dobro všetkých v Pánu zosnulých kresťanov dňa 1. novembra v kláštoroch jeho rádu rozdávali hojné almužny, aby sa po vešperách vyzváňalo všetkými zvonmi a spievali žalmy za mŕtvych. Takisto 2. novembra ráno po ranných chválach sa vyzváňalo na zvonoch a modlilo sa za mŕtvych. Potom sa slúžila veľká zádušná sv. omša. Toto sa rozšírilo do Lotrinska, Burgundska, Talianska, Španielska a do ďalších krajín. Pápež Urban VI. v 2. polovici 14. storočia nariadil, aby sa pamiatka verných dušičiek slávila ako sviatok. Neskôr sa však na synode v Trevíri roku 1549 dohodlo, že sa bude sláviť ako spomienka. To platí dodnes.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 43. týždni od 22. októbra – do 28. októbra 2018.

Bohoslužby

Ružencové pobožnosti budú pol hodinu pred sv. omšou, v nedeľu v rámci popoludňajšej pobožnosti.

V nedeľu po druhej sv. omši stretnutie  prvoprijímajúcich a rodičov.

Prihlášky na prípravu k birmovke odovzdajte do 4. novembra.

DUCHOVNÉ SLOVO

Katedrála Nanebovzatia panny Márie v Rožňave

(výročie posvätenia 27. októbra)

Katedrála Nanebovzatia Panny Márie je najvzácnejšou a najstaršou kultúrnou pamiatkou v Rožňave. Na jej mieste už v r. 1304 stál prvý farský kostol, ktorý na prelome 15. a 16. storočia prešiel rozsiahlou neskorogotickou prestavbou. Z niekdajšieho bohatého stredovekého zariadenia sa tu sa zachovalo neskorogotické pastofórium (1507) a v európskom meradle unikátna tabuľová maľba Sv. Anna Samotretia (Metercia, 1513) s dobovým realistickým zobrazením ťažby a spracovania rudy v okolí mesta.

V 16. a 17 storočí bol kostol striedavo vo vlastníctve evanjelickej a katolíckej cirkvi. Keď v roku 1776 cisárovná Mária Terézia zriadila v Rožňave biskupské sídlo, bývalý farský kostol sa stal biskupskou katedrálou. Interiér bol obohatený neskorobarokovým hlavným oltárom  z roku 1778 a barokovou-klasicistickou kazateľnicou. Nástenné maľby predstavujúce mariánsky cyklus pochádzajú z polovice19.storočia. Návštevníkov zaujmú aj relikvie mučeníka sv. Neita, ktoré katedrále darovala Svätá stolica v roku 1836. Vedľa kostola stojí vysoká murovaná zvonica postavená v rokoch 1776 – 1779 v slohu tzv. gemerského klasicizmu. Portál zvonice ako nový vstup do areálu kostola s mrežovou bránou zriadili a vyzdobili reliéfmi až v prvej polovici 20. storočia. 8.12.2014 bola rožňavská katedrála zapísaná na tzv. tabule Liberiánskej baziliky, to znamená, že sa vytvorilo zvláštne, príbuzenské, priateľské duchovné puto s pápežskou bazilikou Panny Márie Väčšej v Ríme (Bazilika Papale di Santa Maria Maggiore). Toto puto má za cieľ pozdvihnúť v ľuďoch pravú zbožnosť, Bohu preukazovať chválu a dobrorečenie slúžením slávnostných liturgií. Katedrála Nanebovzatia P. Márie má byť miestom zbožnosti, miestom pozdvihnutia sŕdc k Bohu, miestom odpočinku duše, miestom kde Pannu Máriu chceme uctievať v prvom rade napodobňovaním jej čností.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 42. týždni od 15. októbra – do 21. októbra 2018.

Bohoslužby

Ružencové pobožnosti pol hodinu pred sv. omšou. V sobotu o 14:15, v nedeľu v rámci popoludňajšej pobožnosti. V utorok od 17:00 adorácia za biskupa a diecézu.

V nedeľu po druhej sv. omši bude stretnutie prvoprijímajúcich a rodičov.

V nedeľu pri sv. omšiach bude zbierka na misie.

Prihlášky na prípravu k birmovke odovzdajte do 4. novembra.

DUCHOVNÉ SLOVO

Sv. Lukáš (18. októbra)

Evanjelista sa narodil pravdepodobne v sýrskom meste Antiochia. Bolo to bohaté mesto s výbornou polohou, ale zároveň aj pohanské. Aj Lukášovi rodičia boli bohatí pohania. Dali ho študovať, pretože mal veľké nadanie. Stal sa lekárom, veľa cestoval po Grécku a Egypte. Kedy a akým spôsobom sa obrátil na kresťanstvo, nevieme. Možno to bol sv. Pavol, ktorý ho zachytil svojimi kázňami v Antiochii. Sv. Pavla potom Lukáš sprevádzal na jeho apoštolských cestách. V roku 51 išiel s ním a s inými učeníkmi (Timotejom a Sílasom) do Filíp, Solúna, Macedónska a následne aj do Grécka, Malej Ázie, Palestíny, Sýrie, Talianska. On ako jediný zostal s ním aj v Ríme vo väzení a bol s Pavlom aj pred jeho smrťou, ako sám Pavol píše: „…jediný Lukáš je so mnou.“

Zrejme na Pavlov popud Lukáš napísal opis života a pôsobenia Pána Ježiša, teda evanjelium. Veľa udalostí mu porozprával sv. Pavol, ale svätí otcovia píšu, že bol blízkym priateľom apoštola sv. Jána a Panny Márie a poznal aj iných apoštolov. Mal teda dosť prameňov, aby hodnoverne zachytil účinkovanie Ježiša Krista. Svoje evanjelium venoval vznešenému Teofilovi. Napísal ho zrejme po páde Jeruzalema, medzi rokom 80 až 90 v gréčtine. Adresoval ho kresťanom, ktorí sa obrátili z pohanstva. Svedčí o tom aj okolnosť, že v evanjeliu sa vždy snaží podrobne vysvetliť židovské zvyklosti. Vo svojom evanjeliu ako jediný z evanjelistov prináša podrobný opis narodenia Mesiáša. Veľmi veľa a veľmi pekne píše o Božom milosrdenstve (podobenstvo o márnotratnom synovi, dobrom pastierovi, milosrdnom Samaritánovi, Mária Magdaléna, kajúci lotor). Svoje evanjelium začína Zachariášovou obetou v chráme, preto jeho symbolom sa stal býk. Skutky apoštolov takisto pochádzajú z pera tohto brilantného pisateľa. Venuje ich tiež tomu Teofilovi, pre ktorého písal aj evanjelium. Cieľom tejto druhej knihy bolo, aby podal svedectvo o živej Cirkvi, ktorá nezanikla, aj napriek tomu, že okolo zúril pohanský svet. Opisuje nám nanebovstúpenie Pána, zoslanie Ducha Svätého, ďalej sa kniha zaoberá najmä pôsobením sv. Petra a sv. Pavla.

Po Pavlovej smrti (r. 67) Lukáš podľa tradície hlásal evanjelium v Dalmácii, Taliansku a Galii. Niektorí uvádzajú, že sa dostal aj do Horného Egypta a Lýbie. Akým spôsobom zomrel, nie je isté. Niektorí hovoria, že vo veku osemdesiatštyri rokov ho obesili v Patrase v Grécku. Iní však tvrdia, že zomrel prirodzenou smrťou.

Medzi kresťanmi je rozšírené, že bol aj maliarom a namaľoval obraz Panny Márie. Pripisujú sa mu dokonca niektoré obrazy na Východe. Nie je to však pravdepodobné. Isté je, že namaľoval duchovný obraz Panny Márie vo svojom evanjeliu, keďže o nej písal najviac zo všetkých evanjelistov. Takisto je neisté, kde sa nachádza jeho hrob, aj keď mnoho miest si nárokuje jeho vlastníctvo. Vedecké výskumy z roku 1998 hovoria, že miestom jeho hrobu by mohla byť bazilika sv. Justíny v Padove (Taliansko), lebka sa nachádza v chráme sv. Víta v Prahe.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 41. týždni od 8. októbra – do 14. októbra 2018.

Bohoslužby

Ružencové pobožnosti  budú polhodinu pred sv. omšou, v sobotu o 14:45 a v nedeľu v rámci popoludňajšej pobožnosti.

V nedeľu po druhej sv. omši bude stretnutie prvoprijímajúcich a rodičov.

DUCHOVNÉ SLOVO

Ako vznikla modlitba k sv. Michalovi archanjelovi

Niektoré správy nás informujú, že počas omše pápež Lev XIII. zažil víziu a jeho tvár “zbledla a vyzerala vystrašene.” V roku 1886 ustanovil to, čo sa neskôr stalo pravidlom – táto modlitba sa modlila vždy po omši. Ide o modlitbu k sv. Michalovi. Pôvod tejto modlitby nie je moc známy, ale mnoho historikov verí, že pápež Lev prežil hlbokú víziu, ktorá bola inšpiráciou na jej zostavenie. Podľa Kevina Symondsa, autora biografie pápeža Leva XIII. a modlitieb k svätému Michalovi, sa vízia pravdepodobne odohrala v rokoch 1884 až 1886 a odohrala sa počas slávenia omše. Niekoľko rôznych správ spomína, že pápežovi sa počas vízie viditeľne zmenila tvár a jeden tvrdí, že bola “bledá a vystrašená.”

Vtedajší kardinál, ktorý osobne poznal pápeža, vysvetľuje, že “pápež Lev XIII. mal naozaj víziu démonických duchov, ktorí sa zhromažďovali vo večnom meste – Ríme. Z tejto skúsenosti vzišla modlitba k sv. Michalovi. Chcel, aby ju recitovala celá Cirkev.”

Čokoľvek sa stalo počas omše pápeža Leva, zdá sa, že skutočne mal víziu a to, čo videl, nebolo príjemné. To ho podnietilo k rýchlemu zloženiu modlitby k svätému Michalovi a k jeho nariadeniu modliť sa ju po omši. Pápež žil počas obzvlášť búrlivých časov a veril, že je potrebná modlitba na rozptýlenie temnoty, ktorá visela nad celým svetom. Dlhšia modlitba svätého Michala, často známa ako modlitba exorcizmu, aj keď nebola určená na použitie v skutočných rituáloch exorcizmu, bola schválená pápežom o tri roky neskôr v dvoch verziách, jedna pre duchovenstvo a druhá pre laickú individuálnu modlitbu.

Sv. Michal archanjel bol vždy známy ako silný bojovník proti zlu, najmä preto, že je zaznamenaný v knihe Zjavenia: “Na nebi sa strhol boj: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi. Bojoval drak i jeho anjeli, ale neobstáli a už nebolo pre nich miesto v nebi. A veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satan, čo zvádzal celý svet, bol zvrhnutý; zvrhnutý bol na zem a s ním boli zvrhnutí jeho anjeli.” (Zjv 12, 7-9). Na základe tejto epizódy je svätý Michal často zobrazovaný v umeleckom prevedení, ako zabodáva kopiju alebo meč do Satana. Ten je často znázornený ako had alebo drak. Modlitba, ktorú zložil pápež Lev XIII., sa stala jednou zo základných katolíckych modlitieb a mnohí exorcisti ju odporúčajú každému, kto potrebuje bojovať proti prítomnosti zla vo svojom živote.

https://www.verim.sk/ako-vznikla-modlitba-k-sv-michalovi-archanjelovi/

Modlitba k sv. Michalovi archanjelovi

Sv. Michal archanjel, bráň nás v boji, buď nám ochrancom proti zlobe a úkladom diabla.  Pokorne prosíme, nech mu Boh ukáže svoju moc. A ty, knieža nebeských zástupov, Božou mocou zažeň do pekla satana a iných zlých duchov, ktorí sa na skazu duší potulujú po svete. Amen.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 40. týždni od 1. októbra – do 7. októbra 2018.

Bohoslužby

Ružencové pobožnosti budú polhodinu pred sv. omšou. V nedeľu v rámci popoludňajšej pobožnosti.

V piatok  od  16:30 adorácia k úcte Božského Srdca (do 17:30), v sobotu o 7:00 fatimská pobožnosť, o 17:30 adorácia za rodiny.

Spovedanie pred prvým piatkom:

V stredu a piatok od 16:00hod.

Chorí a starší veriaci v piatok od 8:00 hod.

DUCHOVNÉ SLOVO

Ružencová Panna Mária

7. október

Modlitba ruženca má podľa tradície pôvod na prelome 12. a 13. storočia. Hovorí sa, že jej autorom a šíriteľom bol sv. Dominik, ktorý zomrel v r. 1221. V jeho diele ďalej pokračoval a aj dodnes pokračuje Rád kazateľov (dominikáni), ktorý založil tiež sv. Dominik. U nás na Slovensku sa napríklad starajú o tzv. ružencové bratstvá, ktoré jestvujú v mnohých farnostiach a ich cieľom je modliť sa ruženec. Iné domnienky zase hovoria, že ruženec jestvoval už pred sv. Dominikom.

Ruženec patrí medzi najrozšírenejšie modlitby vo svete katolíckej Cirkvi. Pozostáva zo štyroch častí, z ktorých každá má svoje pomenovanie podľa tajomstiev, ktoré nám sprostredkúva: radostný ruženec (udalosti Ježišovho detstva), ruženec svetla (Ježišovo účinkovanie), bolestný ruženec (Ježišovo umučenie) a slávnostný ruženec (zmŕtvychvstanie). Každá z týchto častí má päť desiatkov. Každý desiatok obsahuje modlitbu Otče náš, Zdravas Mária, Sláva Otcu a Ó, Ježišu. Modlitbu Pána (Otče náš) nám dal Ježiš, Boží Syn. Modlitba Zdravas Mária sa modlí desať krát za sebou (odtiaľ pomenovanie desiatok). Táto modlitba sa skladá z pozdravu, ktorým anjel Gabrieloslovil Pannu Máriu pri zvestovaní, a zo slov sv. Alžbety, ktorou privítala Pannu Máriu, keď prišla k nej na návštevu. Sláva Otcu je krátka chvála Najsvätejšej Trojice. Posledná modlitba desiatku je Ó, Ježišu, odpusť nám naše hriechy. Je to modlitba, ktorú dala Panna Mária pri svojom zjavení trom fatimským pastierikom. Okrem toho každý desiatok má svoje vlastné tajomstvo, nad ktorým počas recitovania Zdravas Mária rozjímame. Pôvod sviatku Ružencovej Panny Márie treba hľadať v 16. storočí. Vtedy ohrozovali Európu mohamedánski Turci. Rozhodujúca bitka sa odohrala 7. októbra 1571 na mori pri Lepante. Katolícke vojsko pod vedením Dona Juana d`Austria odvrátilo útok divých a odhodlaných Turkov. Vtedajší pápež sv. Pius V. vyzýval celý katolícky svet na modlitby ruženca. Sám sa spolu s kardinálmi a Božím ľudom zhromaždili v bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme, kde sa spolu modlili za víťazstvo. Neskôr počas dňa pápež zrazu vstal a vyzval všetkých, aby sa poďakovali za víťazstvo. Správa o víťazstve prišla, samozrejme, až neskôr. Vtedy sa rozozvučali zvony v Ríme na poďakovanie za odvrátenie nebezpečenstva. Pápež nariadil každoročne sláviť 7. október ako spomienku na Pannu Máriu Ružencovú.

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 39. týždni od 24. septembra – do 30. septembra 2018.

Bohoslužby

Prihlášky na prípravu ku 1. sv. prijímaniu odovzdajte do 7. októbra. Katechézy pre deti a rodičov začnú 14. októbra.

DUCHOVNÉ SLOVO

Anjeli strážcovia

 „Nestihne ťa nijaké nešťastie a k tvojmu stanu sa nepriblíži pohroma, lebo svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách.“ (Žalm 91,10–12)

Anjel strážca je nebeský duch, pridelený Bohom, ktorý má dozerať na každého z nás počas nášho života. Úloha anjela strážneho je viesť nás k dobrým myšlienkam, prácam a slovám a chrániť nás od zlého. Anjeli strážni sa za nás modlia a prednášajú naše modlitby Bohu. Pomáhajú nám predovšetkým v hodine smrti. Významnou knihou Biblie pre spoznanie anjelov a ich činnosti je Kniha Tobiáš.

Anjel strážny nemôže vplývať priamo na náš rozum ani na našu vôľu, nie je všemohúci. Pôsobí nepriamo, vonkajšími znameniami alebo v našej obrazotvornosti vzbudzuje predstavy a následne myšlienky. Od sedemnásteho storočia cirkev slávila samostatný sviatok anjelov strážcov v celej Cirkvi v októbri. Od revízie cirkevného kalendára sa tento sviatok slávi 2. októbra.

Pán Ježiš hovorí v evanjeliu: „ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ Existencia anjelov strážcov je dogma kresťanskej viery; tieto bytosti sú vždy prítomní pri nás, aby nám pomohli. Nech sa cítime akokoľvek sami, vždy je pri nás anjel strážny. Bdie nad nami a pomáha nám prekonať všetky ťažkosti a diablove nástrahy.

V Zjavení sv. apoštola Jána (Apokalypsa) Boh prikazuje Jánovi, aby napísal každej zo siedmich cirkví list, pričom ich má adresovať ich anjelom, teda anjelom cirkví efezskej, smyrnianskej, pergamskej, tyatirskej, sardskej, filadelfskej a laodicejskej. (Zjv 2,1-3,22)

 „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!… A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1,26-27)

Táto veta neznamená, že prví z ľudského rodu mali takú istú fyzickú prirodzenosť ako anjeli. Anjeli nemali nikdy zomrieť. Adam a Eva neboli stvorení ako nesmrteľní, len ich duša mala žiť večne. Prehrešili sa, a tak celá ľudská rasa hreší s nimi a musí zomrieť.

Žalm 8 oslavuje Božie stvorenia. Píše sa tu, že ľudská prirodzenosť je nižšia ako anjelská:

„…čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil…“ (Ž 8,5-6)

Nový zákon tiež potvrdzuje túto pasáž. Hovorí, že ľudia – zahŕňajúc aj Ježiša Krista – boli stvorení len o niečo menší od anjelov kvôli „utrpeniu smrti“ (Hebr 2,9). Anjeli neumierajú, ale ľudia áno. Dokonca aj Ježiš, syn Boha, bol smrteľný muž. Po smrti a vzkriesení však dostal slávu a česť, ktorá mu patrila, ako sám povedal: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi.“ (Mt 28,18).

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 38. týždni od 17. septembra – do 23. septembra 2018.

Bohoslužby

Streda, piatok a sobota sú jesenné kántrové dni. Poďakovanie za úrodu a požehnanie plodov bude v stredu pri sv. omši.

DUCHOVNÉ SLOVO

Svätý Michal, archanjel

Sv. Michal je jedným z hlavných anjelov. Preklad jeho mena je vlastne bojový výkrik dobrých anjelov v boji na nebi proti Zlému a jeho anjelmi. Meno sv. Michala sa niekoľko krát spomína v Biblii. Prvýkrát je to v Knihe proroka Daniela v 10. kapitole, v 13. a 21. verši, keď sa Danielovi zjavil anjel a okrem iného mu povedal: „knieža Perzského kráľovstva stálo proti mne dvadsaťjeden dní a hľa Michal, jedno z prvých kniežat, prišlo mi na pomoc… A teraz sa vrátim bojovať s perzským kniežaťom. Len čo vytiahnem, už prichádza knieža grécke; a niet jediného, kto by mi proti nim pomáhal, okrem Michala, vášho kniežaťa.“ Druhýkrát sa spomína tiež v Knihe Danielovej, v 12. kapitole: „V tom čase povstane Michal, veľké knieža, čo stojí nad synmi tvojho národa.“ Sv. apoštol Júda ho tiež spomína v 9. verši svojho listu: „Keď sa archanjel Michal v rozhovore s diablom prel o Mojžišovo telo, neodvážil sa vyniesť rúhavý výrok, ale povedal: ‘Nech ťa Pán potrestá.‘“ Je to narážka na starú židovskú tradíciu dialógu medzi archanjelom Michalom a satanom o Mojžišovo telo, ktorá sa nachádza v apokryfnom spise Nanebovzatie Mojžiša. Podľa nej archanjel Michal ukryl Mojžišov hrob. Satan ho odhalil a chcel zviesť židovský národ na hriech tým, že by sa Mojžišovi začali klaňať ako svojmu hrdinovi. Podľa ďalšieho apokryfného spisu Zjavenie Mojžiša sv. Michal takisto strážil telo prvej ženy Evy. Po štvrtý a poslednýkrát sa meno sv. Michala spomína v Knihe Zjavenia apoštola Jána (Apokalypse) 12,7: „Na nebi sa strhol boj: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi. Bojoval drak i jeho anjeli, ale neobstáli a už nebolo pre nich miesto v nebi.“ Sv. Ján hovorí o konci sveta, no spomína pritom aj začiatok čias.

V Biblii existujú zmienky o pôsobení anjelov aj v iných situáciách: cherubín, strážiaci bránu do raja (Gn 3,24); anjel, cez ktorého dal Boh ľuďom Desatoro; anjel, ktorý sa postavil proti Balaámovi (Nm 22,22); anjel, ktorý bojoval proti Sennacheribovej armáde (2 Kr 19,35). Podľa cirkevných otcov v týchto prípadoch išlo tiež o archanjela Michala, hoci jeho meno sa výslovne nespomína.

Jeho postavenie medzi anjelmi uvádzajú cirkevní učenci rôzne. Grécki otcovia (sv. Bazil a ostatní) hovoria, že Michal je najvyšší spomedzi všetkých anjelov, iní (sv. Bonaventúra), že je najvyšším spomedzi serafínov (prvého z deviatich anjelských chórov). Sv. Tomáš Akvinský vo svojej Summe uvádza, že je hlavným z posledného chóru, chóru anjelov. Rímska liturgia nasleduje gréckych otcov, sv. Michala nazýva „Princeps militiae coelestis quem honorificant angelorum cives“ (vodca nebeských vojsk, ktorého si ctia zástupy anjelov).

Úcta k sv. Michalovi je veľmi stará a rozšírená. Od raných kresťanských čias si ho uctievali kresťania ako svojho patróna. Traduje sa viacero udalostí, pri ktorých sa zjavil a pomohol k víťazstvu nad pohanmi alebo ochránil pred nebezpečenstvom. Jeho sviatok sa slávi 29. septembra, v obnovenom cirkevnom kalendári (r. 1969) sa v ten istý deň slávi sviatok aj sv. archanjelov Gabriela a Rafaela.