FARSKÉ OZNAMY

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 28. týždni od 6. júla – do 12. júla 2020.

Bohoslužby

Zaopatrovanie v týždni vdp. Štefan Ružbašan (0918 754 745).

DUCHOVNÉ SLOVO 

Ecclesia de Eucharistia (Cirkev žije z Eucharistie)

Z encykliky sv. Jána Pavla II.

36. Neviditeľné spoločenstvo – i keď svojou povahou je v procese stáleho rastu -, ktorým sme sa stali „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4), a v praktizovaní čností viery, nádeje a lásky. Len tak jestvuje pravé spoločenstvo s Otcom, so Synom a s Duchom Svätým. Nestačí len viera, potrebné je vytrvať v posväcujúcej milosti a láske, zostávajúc v lone Cirkvi s „telom“ i so „srdcom“ ; teda to, čo svätý Pavol vyjadril slovami „viera činná skrze lásku“ (Gal 5, 6).

Integritou neviditeľných vnútorných zväzkov sa myslí morálny stav pre kresťanov, ktorí chcú mať plnú účasť na Eucharistii a prijímať Kristovo telo a krv. Túto povinnosť im pripomína ten istý apoštol Pavol upozornením: „Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha“ (1 Kor 11, 28). Svätý Ján Zlatoústy silou svojej výrečnosti povzbudzuje veriacich: „Aj ja povznášam môj hlas, nalieham, prosím a zaprisahávam, aby sme sa nepribližovali k tomuto posvätnému stolu s nečistým a so skazeným svedomím. Takéto prijímanie nikdy nemožno považovať za pravé prijímanie (communio), aj keď sa tisíckrát dotkneme Kristovho tela, ale znamená odsúdenie, muky a vzrast trestov.”

V tejto línii Katechizmus Katolíckej cirkvi právom stanovuje: „Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia.“ Chcel by som preto pripomenúť, že v Cirkvi platí a vždy bude platiť norma, ktorou Tridentský koncil konkretizoval prísne napomenutie apoštola Pavla, keď tvrdí, že na hodné prijatie Eucharistie „musí predchádzať vyznanie hriechov, keď si je človek vedomý ťažkého hriechu.“

37. Eucharistia a spoveď sú dve sviatosti, ktoré sú navzájom úzko späté. Ak Eucharistia sprítomňuje vykupiteľskú obetu kríža, sviatostne ju predlžujúc, znamená to, že z nej vyplýva aj trvalá požiadavka na obrátenie, osobná odpoveď na výzvu, ktorou sa svätý Pavol obracia na kresťanov v Korinte: „V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!” (2 Kor 5, 20). Ak teda kresťana ťaží vo svedomí ťažký hriech, pokánie prostredníctvom sviatosti zmierenia sa stáva záväznou cestou umožňujúcou plnú účasť na eucharistickej obete.

Keďže ide o hodnotenie svedomia, úsudok o stave milosti sa týka, prirodzene, samého zainteresovaného. V prípade vonkajšieho správania, ktoré je závažne, viditeľne a trvalo v protiklade s morálnymi normami, Cirkev sa vo svojej pastoračnej starostlivosti o poriadok v spoločenstve a z úcty k tejto sviatosti musí cítiť povolaná zasiahnuť. Na túto situáciu jasnej morálnej indisponovanosti sa vzťahuje norma Kódexu kánonického práva o nepripustení k eucharistickému prijímaniu tých, „ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu“.