FARSKÉ OZNAMY

Kostol Všetkých svätých v zimeRímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 8. týždni od 18. februára – do 24. februára 2019.

Bohoslužby

Pondelok Pondelok 6. týždňa 18:00 Sv. omša za ✟ Štefana Oružinského
18.februára v Cezročnom období  
     
Utorok Utorok 6. týždňa 18:00 Sv. omša za ✟ Imricha Petráša,
19.februára v Cezročnom období   mesačná
     
Streda Streda 6. týždňa  
20.februára v Cezročnom období  
     
Štvrtok Štvrtok 6. týždňa 18:00 Sv. omša za ✟ Máriu Bučekovú
21.februára v Cezročnom období  
     
Piatok Katedra sv. Petra, apoštola 18:00 Sv. omša za ✟ Elenu a Tomáša
22.februára (sviatok)   Gostíkovcov
     
Sobota Sv. Polykarpa, biskupa 07:30 Sv. omša za ✟ Kvetu Slovenkaiovú,
23.februára a mučeníka (spomienka)   výročná
     
Nedeľa Siedma  nedeľa 08:00 Sv. omša za uzdravenie a Božiu pomoc
24.februára v Cezročnom období   pre dcéru
  10:00 Sv. omša za Boží ľud farnosti
  14:30 POBOŽNOSŤ
Lektori  Božieho Slova    
Nedeľa Siedma  nedeľa 08:00 H. Majcherová, Z. Podprocká
  v Cezročnom období 10:00 M. Schmotzerová, S. Schmotzerová
   

V nedeľu po druhej sv. omši bude katechéza pre prvoprijímajúcich a rodičov.

 

DUCHOVNÉ SLOVO

 

Svätý Polykarp zo Smyrny, biskup a mučeník

Sviatok: 23. február
Sv. Polykarp sa narodil v roku 69 pravdepodobne v nežidovskej gréckej zámožnej rodine v prímorskom meste Smyrna (terajší Izmír v západnom Turecku). Bol žiakom apoštolov a veľmi dobre sa poznal s mnohými, ktorí videli Pána Ježiša. Podľa cirkevného spisovateľa Tertuliána apoštol Ján, ktorý bol biskupom v Efeze neďaleko Smyrny, ustanovil Polykarpa za biskupa v Smyrne. To sa udialo okolo roku 100. Ignác Antiochijský, ktorý bol umučený roku 107, svedčí o Polykarpovi ako o dobrom pastierovi s nezlomnou vierou. V Smyrne účinkoval asi 70 rokov. Kresťania ho mali vo veľkej úcte a obľube. Neúnavne pracoval na obrátení Židov i pohanov, úzkostlivo dbal na čistotu viery. Historik Euzébius spomína, že Polykarp spolu s pápežom sv. Anicétom rokoval o otázke Veľkej noci, keďže tento sviatok sa slávil na Východe inokedy ako na Západe. Bolo to niekedy na prelome rokov 154 a 155 v Ríme. Otázka sa síce vtedy nevyriešila, no obaja sa rozišli v pokoji.

O Polykarpovej mučeníckej smrti existuje záznam v podobe spisu „Umučenie Polykarpa“, ktorý je najstarším dokumentom z diela „Acta Martyrum“ (Skutky mučeníkov). Napísal ho očitý svedok. Podľa tohto spisu bol Polykarp už veľmi starý, keď v Ázii vypuklo prenasledovanie kresťanov. Pohania sliedili zvlášť po ňom. Vedeli, že on má „na svedomí“ obrátenie mnohých pohanov na kresťanskú vieru. Polykarp chcel zostať v meste, no na naliehanie veriacich odišiel do neďalekej dediny, kde sa ukrýval. Veriaci ho nechceli stratiť, tak bdeli nad jeho životom viac ako on sám. Pohania ho však predsa vysliedili. V poslednej chvíli ešte mohol ujsť, no nespravil to. Sám vyšiel v ústrety vojakom, ktorí sa sami zahanbili, že prišli toľkí, aby chytili slabého starca. Na jeho žiadosť mu dali ešte dve hodiny na modlitbu, potom ho vysadili na somára a viedli do mesta. Cestou stretli mestského sudcu, ktorý ho vzal k sebe na voz. Nahovárali ho, aby sa zriekol Krista. No napriek surovým slovám a fyzickým úderom Polykarp sa nepodvolil. Keď ho priviedli do amfiteátra, prokonzul mu povedal: „Potup Krista a prepustím ťa!“ No Polykarp mu vtedy povedal pamätné slová: „Osemdesiatšesť rokov mu slúžim a nikdy mi neublížil. Ako by som sa mu teraz mohol rúhať?“ Po rozličných vyhrážkach ho prokonzul – aj na žiadosť pohanských divákov dal upáliť. Stalo sa to 23. februára roku 155. Veriaci ho hneď po smrti mali vo veľkej úcte. Kde sú uložené jeho pozostatky, nevieme.

V Umučení Polykarpa sa po prvýkrát spomína pojem „katolícka“ cirkev (vo význame pravoverná). Robí sa tam aj rozdiel medzi úctou k svätým a klaňaním sa, ktoré patrí jedine Bohu. Spomína sa aj uctievanie mučeníkov, ktoré sa robilo v deň ich umučenia (narodenia pre nebo).

Archív