FARSKÉ OZNAMY

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 7. týždni od 11. februára – do 17. februára 2019.

Bohoslužby

Pondelok pri sv. omši bude pomazanie chorých, od 17:00 možnosť pristúpiť ku sv. spovedi.

V sobotu po sv. omši adorácia za diecézu, biskupa a diecézny úmysel. O 17:00 stretnutie nad evanjeliom sv. Marka.

V nedeľu po druhej sv. omši katechéza pre prvoprijímajúcich a rodičov.

                                          DUCHOVNÉ SLOVO    

Sviatosť pomazania chorých

má udeliť osobitnú milosť kresťanovi, ktorý prežíva ťažkosti, súvisiace s chorobou alebo starobou. Prijať sväté pomazania má veriaci už vtedy, keď je vážnejšie chorý.Podstata slávenia tejto sviatosti spočíva v pomazaní chorého posväteným olejom na čelo a ruky (v rímskom obrade), ale aj na iné časti tela (vo východnom obrade) a vo sviatostných slovách, ktoré sprevádzajú pomazania.

Účinky sviatostného pomazania, ktoré človek prijíma, sú:

• Zjednotenie trpiaceho s Kristovým umučením pre vlastné dobro chorého i pre dobro celej Cirkvi;
• Posilnenie, pokoj, odvaha kresťansky znášať utrpenia choroby alebo staroby;
• Odpustenie hriechov, ak chorý už nemohol prijať sviatosť pokánia; návrat zdravia, ak to zodpovedá duchovnej spáse;
• Príprava na prechod do večného života.

„Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu.“ (Jak 5, 14-15)

Človek prijať sviatosť pomazania chorých aj viac ráz v živote, dokonca aj opakovane počas tej istej choroby, ak sa zdravotný stav človeka zhorší alebo ak sa u starého človeka stupňuje slabosť. (Pokladať sviatosť pomazania chorých za sviatosť umierajúcich sa prieči slovám svätého apoštola Jakuba (Jak 5, 14-15), ktorý hovorí o možnom uzdravení, a je to v rozpore aj s modlitbami Cirkvi pri pomazaní, v ktorých je reč o možnosti návratu chorého k jeho predošlým prácam.)

Nielen kňazi, ale i príbuzní a ostatní veriaci by mali povzbudzovať chorých na prijatie tejto sviatosti, poučovať ich o zmysle ľudskej choroby v tajomstve spásy a nabádať ich, aby spájali svoje utrpenie s trpiacim Kristom. Chorí majú cítiť, že nie sú sami, ani zbytoční, ani na ťarchu, ale že ich utrpenie má význam, lebo svojimi obetami môžu spolupracovať na duchovnej obnove svojej rodiny, farnosti i Cirkvi.

Ak je chorý v nebezpečenstve smrti, o to naliehavejšou povinnosťou príbuzných či veriacich z cirkevného spoločenstva je zavolať kňaza. Prirodzene, že je lepšie zavolať kňaza skôr, aby mohol chorý prijať sviatosti pri plnom vedomí, no keď sa to nestihne a chorý je už v stave agónie, aj vtedy je potrebné kňaza zavolať. Hoci sa už dotyčný nemôže spovedať, kňaz s ním vzbudí ľútosť, dá mu rozhrešenie a udelí mu úplne odpustky. Vyslúžením sviatosti pomazania chorých mu môže sprostredkovať osobitnú Božiu milosť – odpustenie hriechov, ak to chorý nemohol prijať vo sviatosti pokánia – ktorá pôsobí aj vtedy, ak sa táto sviatosť udeľuje človekovi v bezvedomí. Pôsobenie Božej milosti je o to silnejšie, ak dotyčný má habituálny úmysel, to znamená, že v živote si vzbudil a neodvolal túžbu zomrieť ako veriaci, zmierený s Bohom.

Keď je už jasné, že dotyčný zomrel, vtedy kňaz nemôže vyslúžiť sviatosť pomazania chorých, ale do určitého času od okamihu smrti môže dať zomrelému podmienečné rozhrešenie. V prípade, že od smrti človeka uplynul dlhší čas, kňaz môže prísť do rodiny zosnulého na pastoračnú návštevu, ktorej cieľom je pomodliť sa za spásu jeho duše a povzbudiť pozostalých v nádeji na opätovné stretnutie s ním vo večnosti.

V situácii blížiacej sa smrti je dôležité aj sväté prijímanie, ktoré zomierajúci prijíma ako viatikum – pokrm na cestu do večnosti. Prijatie Eucharistie počas prechodu z pozemského do večného života má pre zomierajúceho osobitný význam, lebo z nej pramení nádej, že kto je Kristovo telo a pije jeho krv, obsiahne večný život a Pán ho vzkriesi v posledný deň.