FARSKÉ OZNAMY

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 29. týždni od 19. júla – do 25. júla 2021.

Bohoslužby

V priebehu týždňa vo veciach zaopatrenia a pohrebu je potrebné sa obrátiť na FÚ v Nováčanoch (0918 754 745).

Púť k sv. Anne bude 31. júla a 1. augusta.

DUCHOVNÉ SLOVO

Rok sv. Jozefa 

Svätý Josemaría Escrivá

Ísť s Kristom. Jozefova viera, nádej a láska 

Viera, láska, nádej, — to sú základné piliere života svätého Jozefa, ako aj kresťanského života vôbec. Oddanosť svätého Jozefa je akoby utkaná z vernej lásky, z láskyplnej viery a z dôverujúcej nádeje. Preto je jeho sviatok dobrou príležitosťou na to, aby sme si všetci obnovili svoju oddanosť kresťanskému povolaniu, ktoré Pán každému z nás udelil. Keď človek úprimne túži žiť z viery, lásky a nádeje, potom obnovenie oddanosti neznamená, že by sa vracal k niečomu, čo bolo zanedbané. Ak máme vieru, lásku a nádej, obnovenie znamená — napriek osobným chybám, pádom a slabostiam — zotrvávať v Božích rukách: je potvrdením cesty vernosti. Obnovenie oddanosti, opakujem, je obnovením vernosti tomu, čo od nás chce Pán: milovať skutkami.

Láska má nevyhnutne aj svoje charakteristické prejavy. Niekedy sa o láske hovorí, akoby bola len podnetom na vlastné sebauspokojenie alebo jednoduchým prostriedkom, ako sebecky doplniť vlastnú osobnosť. Nie je to tak: pravá láska znamená vyjsť zo seba samého, odovzdať sa. Láska so sebou prináša radosť, ale je to radosť, ktorá má korene v podobe kríža. Dokiaľ sme na tejto zemi a ešte sme nedosiahli plnosť budúceho života, pravá láska nemôže existovať bez zakúšania obety a bolesti. Bolesť, ktorú si možno vychutnávať, ktorá je príjemná, ktorá je zdrojom vnútornej radosti, no zároveň bolesť skutočná, pretože predpokladá porážku vlastného egoizmu a prijatie lásky ako normy všetkých a každého jedného z našich skutkov.

Skutky lásky sú vždy veľké, hoci by napohľad išlo len o maličkosti. Boh sa priblížil k ľuďom, biednym tvorom, a povedal nám, že nás miluje: Deliciae meae esse cum filiis hominum — moja rozkoš je byť medzi synmi ľudskými (Prís 8, 31). Pán nám dáva poznať, že všetko má svoju hodnotu: tak skutky, ktoré sú v ľudských očiach mimoriadne, ako aj tie, ktoré považujeme za sotva povšimnutiahodné. Nič nevyjde nazmar. Boh nepohŕda žiadnym človekom. My všetci, každý vo svojom vlastnom povolaní — doma vo svojej rodine, v zamestnaní alebo v úrade, pri plnení si svojich stavovských a občianskych povinností a pri využívaní svojich práv —, sme povolaní byť účastní na nebeskom kráľovstve.

Tomu nás učí aj život svätého Jozefa: život prostý, normálny, obyčajný, skladajúci sa z rokov vždy rovnakej práce, z ľudskej stránky jednotvárnych dní, ktoré plynú jeden za druhým. Veľakrát som nad tým rozmýšľal, keď som rozjímal o postave svätého Jozefa, a toto je vlastne jeden z dôvodov, prečo ho mám v takej osobitnej úcte.

Keď Svätý Otec Ján XXIII. vo svojom záverečnom príhovore na Prvom zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu 8. decembra 1962 oznámil, že v omšovom kánone bude uvedené meno svätého Jozefa, istý vysoký cirkevný hodnostár mi vzápätí zatelefonoval a povedal: “Rallegramenti — Gratulujem! Keď som tú správu počul, hneď som si pomyslel na Vás a na radosť, akú Vám to iste urobí.” A tak aj bolo: pretože na tomto koncilovom zasadaní, ktoré reprezentovalo celú Cirkev zjednotenú v Duchu Svätom, sa vyhlásila nesmierna nadprirodzená hodnota života svätého Jozefa, a hodnota jednoduchého života práce pred Božou tvárou, pri dokonalom plnení jeho vôle.