FARSKÉ OZNAMY

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 12. týždni od 22. marca – do 28. marca 2021.

Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo. Dobre si všimnite, aký bol koniec ich života, a napodobňujte ich vieru. Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky! (Hebr 13, 7-8)

Anton Mazán

* 17. januára 1949, Nitrianske Rudno, okr. Prievidza – † 25. marca 2011, Košice

Po ukončení štúdia teológie na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave prijal kňazskú vysviacku 9. júna 1973 v Bratislave. V rokoch 1973-1976 bol kaplánom v Brezničke v okrese Poltár, v r. 1976 nastúpil na dvojročnú základnú vojenskú službu. V rokoch 1978-1980 bol kaplánom v Lučenci. Od r. 1980 bol farárom v Poproči. Je pochovaný v rodisku.

Od 1. januára sú pozastavené verejné bohoslužby.

Sv. omše on – line https:/www.facebook.com/groups/20202547371658.

Vo štvrtok pred sv. omšou bude pobožnosť krížovej cesty.

DUCHOVNÉ SLOVO

 Rok sv. Jozefa

 Apoštolská exhortácia sv. Jána Pavla II. Redemptoris custos

(Ochranca Vykupiteľa) 

PRÁCA AKO VYJADRENIE LÁSKY

30.Okrem dôvery v Jozefovu bezpečnú ochranu Cirkev sa spolieha i na jeho vznešený príklad, ktorý preniká všetky jednotlivé štádiá života a slúži ako vzor pre celé kresťanské spoločenstvo, akékoľvek by už boli podmienky a povinnosti každého jeho člena. Ako hovorí konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu o Božom zjavení, základným postojom celej Cirkvi musí byť „nábožné počúvanie Božieho slova“ 46 a jej absolútna pripravenosť verne plniť Božiu vôľu, ktorá sa zjavila v Ježišovi. Už na začiatku ľudského vykúpenia hneď po Márii dostávame vzor poslušnosti stelesnený vo sv. Jozefovi, v mužovi, o ktorom vieme, že verne vyplnil Božie príkazy. Pápež Pavol VI. nás pozval vzývať Jozefa ako patróna tým spôsobom, „akým ho Cirkev zvykne vzývať v dnešných časoch, a v prvom rade ide o prosbu za seba. V spontánnej teologickej reflexii o spojení Božieho a ľudského pôsobenia vo veľkom pláne spásy si totiž uvedomujeme, že v tomto dianí to božské stačí samo osebe. Avšak pritom sme si vedomí, že i to druhé, teda ľudský čin, ktorý je náš – hoci sám osebe nie je ničoho schopný (porov. Jn 15, 5) –, nikdy nie je u pokorného človeka zbytočný, ale je podmienkou, ktorú Boh vyžaduje, a zároveň je spoluprácou, ktorá človeka zušľachťuje. Cirkev volá k Jozefovi ako svojmu ochrancovi i pre hlbokú a neustále prítomnú túžbu znovu oživiť svoj pôvodný život s opravdivými evanjeliovými čnosťami, takými, aké sa skvejú práve vo sv. Jozefovi“.

31. Cirkev tieto potreby premieňa na modlitbu. Keď si pripomína, že Boh si prial zveriť počiatky našej spásy vernej opatere sv. Jozefa, prosí Boha, aby bola schopná verne spolupracovať na diele spásy. Prosí, aby jej daroval vernosť a čistotu srdca, aká inšpirovala Jozefa v službe vtelenému Slovu, a aby podľa príkladu a na príhovor sv. Jozefa kráčala pred Bohom cestami svätosti a spravodlivosti. Už pred sto rokmi povzbudil pápež Lev XIII. Katolícky svet, aby si vyprosoval ochranu sv. Jozefa, patróna celej Cirkvi. Encyklika Quamquam pluries apelovala na Jozefovu „otcovskú lásku… k dieťaťu Ježišovi“ a odporúčala ho ako „prezieravého ochrancu Božej rodiny, milovaného dedičstva, za ktoré Ježiš Kristus zaplatil svojou krvou“. Od tých čias – ako som už pripomenul na začiatku tejto exhortácie – sa Cirkev utieka pod ochranu sv. Jozefa, a to na základe „posvätného zväzku lásky, ktorá ho zjednocovala s nepoškvrnenou Pannou, Božou Matkou.“ Cirkev odvtedy Jozefovi zveruje všetky svoje starosti vrátane tých nebezpečenstiev, ktoré ohrozujú ľudskú rodinu. Dokonca i dnes máme mnohé dôvody, aby sme sa modlili podobným spôsobom: „Odvracaj od nás, láskavý Otec, všetku nákazu bludu a hriechu… Milostivo nám pomáhaj z neba v boji s mocnosťami temnosti; a tak, ako si kedysi dieťa Ježiša vyslobodil z veľkého nebezpečenstva života, i dnes obhajuj svätú Božiu Cirkev pred nepriateľskými úkladmi a pred každým protivenstvom.“ Ešte i dnes máme opodstatnené dôvody, aby sme sv. Jozefovi odporúčali každého človeka.

32. Zo srdca si želám, aby v nás tieto úvahy o osobe sv. Jozefa obnovili úctu plnú modlitby, na ktorú vyzýval môj predchodca už pred sto rokmi. Vo svetle tretieho kresťanského tisícročia nadobúda obnovenie našej modlitby a samotná osoba sv. Jozefa z Nazareta pre Cirkev v súčasnosti mimoriadny význam. Druhý vatikánsky koncil nanovo upriamil pozornosť nás všetkých na „veľké veci, ktoré vykonal Boh“, na to dielo spásy, ktorého bol Jozef mimoriadnym služobníkom. Keď sa teda zverujeme pod ochranu toho, do opatery ktorého Boh „zveril svoje najväčšie a najcennejšie poklady“, zároveň sa od neho učme, ako byť služobníkmi „diela spásy“. Nech sa sv. Jozef stane pre každého z nás výnimočným učiteľom v službe Kristovho spásneho poslania, za ktoré nesú zodpovednosť všetci a osobitne každý jeden člen Cirkvi: manželia; rodičia; tí, ktorí sa živia prácou vlastných rúk alebo každou inou formou práce; tí, ktorí sú povolaní na kontemplatívny život, ako i tí, ktorí sú povolaní na apoštolát. Tohto spravodlivého muža, ktorý v sebe niesol celé dedičstvo starej zmluvy, Boh voviedol aj na „začiatok“ novej a večnej zmluvy v Ježišovi Kristovi. Keď stojíme na prahu tretieho tisícročia, ktoré musí byť pokračovaním a ďalším rozvíjaním „plnosti času,“ patriacej k nevysloviteľnému tajomstvu vtelenia Slova, nech nám sv. Jozef ukazuje cestu tejto spásnej zmluvy.

Nech sv. Jozef vyprosuje pre celú Cirkev a pre celý svet, ako i pre každého z nás, požehnanie Otca i Syna i Ducha Svätého.
Dané v Ríme pri svätom Petrovi 15. augusta 1989, na slávnosť Nanebovzatia Preblahoslavenej Panny Márie, v jedenástom roku môjho pontifikátu. JÁN PAVOL II.