FARSKÉ OZNAMY

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 7. týždni od 15. februára – do 21. februára 2021.

Od 1. januára sú pozastavené verejné bohoslužby.

Sv. omše on – line https:/www.facebook.com/groups/20202547371658.

V piatok pred sv. omšou bude pobožnosť krížovej cesty

DUCHOVNÉ SLOVO 

 Apoštolská exhortácia sv. Jána Pavla II. Redemptoris custos

(Ochranca Vykupiteľa)

 SPRÁVCA BOŹIEHO TAJOMSTVA

14.Po predstavení v chráme evanjelista Lukáš poznamenáva: „A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom“ (Lk 2, 39 – 40). Podľa Matúšovho textu sa pred návratom do Galiley odohrala jedna veľmi významná udalosť. Udalosť, v ktorej sa Božia prozreteľnosť opäť obrátila na Jozefa. Čítame: „Po ich [t. j. mudrcov] odchode sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: ,Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil‘“ (Mt 2, 13). Herodes sa od mudrcov, prichádzajúcich od východu, dozvedel o narodení „židovského kráľa“ (Mt 2, 2). Keď mudrci odišli, „dal povraždiť v Betleheme a na jeho okolí všetkých chlapcov od dvoch rokov nadol“ (Mt 2, 16). Týmto zabíjaním chcel dosiahnuť zavraždenie „novonarodeného židovského kráľa“, o ktorom bol počul. Tak Jozef, varovaný vo sne, „vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: ,Z Egypta som povolal svojho syna‘“ (Mt 2, 14 – 15; porov. Oz 11, 1). Tak Ježišov návrat z Betlehema do Nazareta prechádzal cez Egypt. Ako Izrael kráčal cestou exodu z „podmienok otroctva“, aby započal starú zmluvu, rovnako i Jozef, ochranca a spolupracovník tajomstva Božej prozreteľnosti, ešte i vo vyhnanstve ochraňoval toho, ktorý uskutočňuje novú zmluvu.

15. Od chvíle zvestovania sa Jozef a Mária ocitli, v určitom zmysle, v samom strede tajomstva od vekov skrytého v Bohu, tajomstva, ktoré na seba zobralo telo: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). Prebývalo medzi ľuďmi, uprostred nazaretskej Svätej rodiny – jednej z mnohých rodín v malom galilejskom meste, jednej z mnohých rodín. izraelskej krajiny. Tam Ježiš „rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom“ (Lk 2, 40). Evanjeliá niekoľkými slovami sumarizujú dlhé obdobie Ježišovho skrytého života, počas ktorého sa Ježiš pripravoval na svoje mesiášske poslanie. Jediná epizóda z tohto skrytého života je opísaná v Evanjeliu podľa Lukáša: veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, keď mal Ježiš dvanásť rokov. Spolu s Máriou a Jozefom sa Ježiš zúčastnil na sviatkoch ako mladý pútnik. „A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali“ (Lk 2, 43). Po jednom dni cesty si všimli jeho neprítomnosť a začali ho hľadať „medzi príbuznými a známymi“. „Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami“ (Lk 2, 47). Mária sa pýtala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali“ (Lk 2, 48). Ježiš im však odpovedal tak, že „oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.“ Povedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49 – 50).

Túto odpoveď počul aj Jozef, ktorého Mária označila slovami „tvoj otec“. Tak si to mysleli a tak hovorili vlastne všetci. Mysleli si, že je „synom Jozefa“ (Lk 3, 23). Ježišova odpoveď v chráme „zákonnému otcovi“ opäť pripomenula to, čo bol počul v noci pred dvanástimi rokmi. „Jozef,… neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ Od tých čias až dosiaľ si bol vedomý, že je ochrancom Božieho tajomstva. A bolo to presne to tajomstvo, ktoré mu dvanásťročný Ježiš pripomenul: „Musím byť v dome svojho Otca.“

16. Ježišov rast „v múdrosti, veku a v obľube u Boha i o ľudí“ (Lk 2, 52) sa uskutočňoval uprostred Svätej rodiny, pred očami Jozefa. On mal významnú úlohu na Ježišovom raste, teda na zabezpečení jedla, odevu a jeho vzdelávania v Zákone a v remesle, v súlade s povinnosťami určenými otcovi.

V eucharistickej obete si Cirkev s úctou spomína na Máriu, vždy Pannu, Rodičku Boha, a tiež na sv. Jozefa,  pretože „živil toho, ktorého veriaci musí prijímať ako chlieb večného života“. Čo sa Ježiša týka, s úctou opätoval náklonnosť svojich „rodičov“ a „bol im poslušný“ (Lk 2, 51). Týmto spôsobom si želal posvätiť rodinné povinnosti a prácu, ktorú konal po Jozefovom boku.