FARSKÉ OZNAMY

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 21. týždni od 18. mája – do 24. mája 2020.

Bohoslužby

V nedeľu o 14:30 bude májová pobožnosť, v týždni pred sv. omšami.

Pondelok, utorok a streda sú prosebné dni – modlitby za úrodu budú pred sv. omšou v utorok.

Vo štvrtok bude od 19:00 do 19:30 adorácia Najsv. sviatosti.

Vstup na sv. omše v soboty a nedele (v tomto týždni aj vo štvrtok) bude z kapacitných dôvodov prednostne pre vopred nahlásených (telefonicky na číslo FÚ po 20:00).

Sviatosť zmierenia a sv. prijímanie mimo omše na individuálne požiadanie (ako doteraz).

DUCHOVNÉ SLOVO 

Ecclesia de Eucharistia (Cirkev žije z Eucharistie)

Z encykliky sv. Jána Pavla II.

Jestvuje mnoho problémov, ktoré zatemňujú horizont našich čias. Stačí pomyslieť na nástojčivú potrebu pracovať pre vec mieru, klásť do vzťahov medzi národmi solídne predpoklady spravodlivosti a solidarity, brániť ľudský život od jeho počatia až po prirodzený koniec. A čo povedať o toľkých protirečeniach „globalizovaného“ sveta, kde – zdá sa -, slabí, malí a najchudobnejší majú len malú nádej? To je svet, v ktorom musí zažiariť kresťanská nádej! Aj preto chcel Pán zostať s nami v Eucharistii, vpisujúc do tejto jeho obetnej a spoluúčastnej prítomnosti prísľub ľudstva obnoveného jeho láskou. Je významné, že tam, kde synoptici hovoria o ustanovení Eucharistie, Jánovo evanjelium opisuje udalosť umývania nôh, podávajúc tak ilustráciu hlbokého významu Eucharistie; udalosť, v ktorej sa Ježiš stáva učiteľom spoločenstva a služby (porov. Jn 13, 1-20). Apoštol Pavol za seba vyhlasuje, že je „nehodné“ kresťanskej komunity mať účasť na Pánovej večeri, ak by sa to dialo v atmosfére rozdelení a nezáujmu o chudobných (porov. 1 Kor 11, 17-22. 27-34). Ohlasovať Pánovu smrť, až „kým nepríde“ (1 Kor 11, 26), je pre tých, čo majú účasť na Eucharistii, aj úlohou meniť život, aby sa v istom zmysle stal „eucharistickým“. Práve toto ovocie premeny existencie a úloha zmeniť svet podľa evanjelia ukazujú v plnej žiare eschatologický náboj eucharistického slávenia a pravého kresťanského života: „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22, 20).

21. Druhý vatikánsky koncil pripomenul, že eucharistické slávenie je stredobodom procesu rastu Cirkvi. Po tom, čo povedal, že „Cirkev, čiže Kristovo kráľovstvo už teraz prítomné v tajomstve, Božou mocou viditeľne rastie vo svete“, akoby odpovedajúc na otázku, ako vzrastá, dodáva: „Vždy, keď sa obeta kríža, ktorou ,bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus_ (1 Kor 5, 7), slávi na oltári, uskutočňuje sa dielo našej spásy. A spolu so sviatosťou eucharistického chleba sa tu predstavuje a uskutočňuje aj jednota veriacich, ktorí tvoria v Kristovi jedno telo (porov. 1 Kor 10, 17)“.

Pri samotných počiatkoch Cirkvi je kauzálny vplyv Eucharistie. Evanjelisti spresňujú, že s Ježišom sa pri Poslednej večeri spojili Dvanásti, apoštoli (porov. Mt 26, 20; Mk 14, 17; Lk 22, 14). Tento detail má značný význam, lebo apoštoli boli „zároveň semenom nového Izraela a pôvodom posvätnej hierarchie”. Tým, že im Kristus ponúkol ako pokrm svoje telo a svoju krv, tajomne ich zapojil do obety, ktorá sa naplnila o niekoľko hodín na Kalvárii. Analogicky so zmluvou na Sinai, spečatenou obeťou a pokropením krvou, Ježišove slová a gestá pri Poslednej večeri kládli základy nového mesiánskeho spoločenstva, ľudu novej zmluvy.

Apoštoli, ktorí vo večeradle prijali Ježišovo pozvanie „Vezmite a jedzte… Pite z neho všetci…“ (Mt 26, 26 – 27), po prvý raz vstúpili do sviatostného spoločenstva s ním. Od tej chvíle až do konca vekov sa Cirkev buduje prostredníctvom sviatostného spoločenstva s Božím Synom, ktorý sa za nás obetoval: „Toto robte na moju pamiatku… Toto robte, kedykoľvek ho budete piť na moju pamiatku” (1 Kor 11, 24 – 25; porov. Lk 22, 19).