FARSKÉ OZNAMY

DSC08529Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 8. týždni od 17. februára – do 23. februára 2020.

Bohoslužby 

Pondelok Sv. Evermoda, biskupa 18:00 Sv. omša za ✟ Karola Žilu,
17.februára premonštrátskeho rádu   mesačná
     
Utorok Utorok 6. týždňa  
18.februára v Cezročnom období  
     
Streda Streda 6. týždňa 18:00 Sv. omša za  zdravie a Božiu pomoc
19.februára v Cezročnom období   pri operácii
     
Štvrtok Štvrtok 6. týždňa 18:00 Sv. omša za ✟ Jozefa Jasaňa
20.februára v Cezročnom období   a Cecíliu r. Kocúrovú
     
Piatok Sv. Petra Damianiho, biskupa  
21.februára a učiteľa Cirkvi (ľ. spomienka)  
     
Sobota Katedra sv. Petra, apoštola  
22.februára (sviatok)  
     
Nedeľa 7. nedeľa v Cezročnom období 08:00 Sv. omša za ružencového bratstva
23.februíra   10:00 Sv. omša za Boží ľud farnosti
Lektori  Božieho Slova    
Nedeľa 7. nedeľa v Cezročnom období 08:00 H. Majcherová, S. Cingeľ
    10:00 Z. Slovenkaiová, V. Drábiková
   

 

V nedeľu o 14:30 pobožnosť (zmierna fašiangová poklona).

Vo štvrtok po sv. omši bude adorácia (v rámci roka Eucharistie).

V utorok bude sv. omša len v Domove sv. Anny a v piatok v Domove Spása o 9:00 hod.

Katechéza pre prvoprijímajúcich v nedeľu po druhej sv. omši.

 

Ecclesia de Eucharistia (Cirkev žije z Eucharistie)

Z encykliky sv. Jána Pavla II.

11. „Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený” (1 Kor 11, 23), ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a svojej krvi. Slová apoštola Pavla nás vovádzajú do dramatických okolností, v ktorých sa zrodila Eucharistia. Tá nesie v sebe nezmazateľne vpísanú udalosť Pánovho utrpenia a smrti. Je nielen jeho pripomenutím, ale aj sviatostným sprítomnením. Je to obeta kríža, ktorá sa opakuje po stáročia. Túto pravdu dobre vyjadrujú slová, ktorými v latinskom obrade veriaci odpovedajú na kňazovu výzvu „Hľa, tajomstvo viery“, keď hovoria: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme!“ Cirkev prijala Eucharistiu od Krista, svojho Pána, nie ako jeden spomedzi cenných darov, ale ako dar par excellence, lebo je to Kristov dar seba samého, jeho osoby v jej svätej ľudskosti, ako aj jeho diela spásy. Tá nie je ohraničená v minulosti, lebo „všetko, čím Kristus je, a všetko, čo urobil a pretrpel za všetkých ľudí, má účasť na Božej večnosti, takže presahuje všetky časy“. Keď Cirkev slávi Eucharistiu, pamiatku smrti a zmŕtvychvstania svojho Pána, táto ústredná udalosť spásy sa stáva reálne prítomná a „uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia“. Táto obeta je taká rozhodujúca pre spásu ľudského rodu, že ju Ježiš Kristus uskutočnil a vrátil sa k Otcovi až potom, keď nám zanechal prostriedok, ako mať na tejto obete účasť, akoby sme boli pri nej prítomní. Každý veriaci tak môže mať účasť na tomto dare a neprestajne čerpať z tohto prameňa duchovné ovocie. Túto vieru, z ktorej žili kresťanské generácie počas storočí, neustále zdôrazňovalo Magistérium Cirkvi s radostnou vďakou za taký nevýslovný dar. Túžim ešte raz pripomenúť túto pravdu, skláňajúc sa s vami, moji najmilší bratia a sestry, v adorácii pred týmto tajomstvom: veľkým tajomstvom, tajomstvom milosrdenstva. Čo viac mohol Ježiš pre nás urobiť? Skutočne, v Eucharistii nám prejavuje lásku, ktorá je “až do krajnosti” (porov. Jn 13, 1), lásku, ktorá nepozná mieru.

12. Tento aspekt univerzálnej lásky sviatosti Eucharistie je založený na slovách samotného Spasiteľa. Keď ju ustanovoval, nepovedal len „toto je moje telo“, „toto je moja krv“, ale dodal: „ktoré sa obetuje za vás…, ktorá sa vylieva za vás“ (porov. Lk 22, 19-20). Nevyhlásil iba, že to, čo im dáva jesť a piť, je jeho telo a jeho krv, ale navyše vyjadril jeho obetnú hodnotu, čím učinil sviatostným spôsobom prítomnú jeho obetu, ktorá sa mala uskutočniť na kríži o niekoľko hodín neskôr na spásu všetkých. „Omša je súčasne a neoddeliteľne obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža, a posvätnou hostinou účasti (communio) na Pánovom tele a jeho krvi.“ Cirkev neustále žije z vykupiteľskej obety a pristupuje k nej nielen prostredníctvom spomienky, plnej viery, ale aj skutočným kontaktom, pretože táto obeta sa stáva súčasnou, sviatostne sa sprítomňuje v každom spoločenstve, ktoré ju obetuje rukami vysväteného služobníka. Takto Eucharistia prináša dnešným ľuďom zmierenie, ktoré Kristus dosiahol raz navždy pre ľudstvo všetkých čias. V skutočnosti „Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta“ . Výstižne to vyjadril už svätý Ján Zlatoústy: „My obetujeme vždy toho istého Baránka, a nie jedného dnes a iného zajtra, ale vždy toho istého. Preto obeta je vždy jediná. (…) Aj my dnes obetujeme tú istú obetu, ktorá bola obetovaná a ktorá sa nikdy nestrávi.“ Omša sprítomňuje obetu kríža, nepridáva sa k nej ani ju neznásobuje. To, čo sa opakuje, je „slávenie spomienky“ (memorialis demonstratio) tejto obety, čím sa Kristova jediná a úplná vykupiteľská obeta stáva stále aktuálna v čase. Obetná povaha eucharistického tajomstva nemôže byť teda chápaná ako niečo samostatné, nezávislé od kríža alebo len s nepriamym vzťahom k obete Kalvárie.

Archív